Keď mala sedemnásť, stratila zrak. Posledné čo videla na tejto zemi boli skúmavky a kvapaliny rôznej farby. Stačilo škrtnutie zápalkou a jej život sa zmenil na nepoznanie.
Ostala sama. Zbavená každého pohľadu. Bez nádeje na normálny život. Vo svojich spomienkach videla rodičov, no namiesto ich smiechu počula akési roztrasené: „Helka, opatrne, tam je stôl! Helka, pozor, blížiš sa k prahu..." Čoraz častejšie počula okolo seba rinčanie tanierov a skla, padanie predmetov.... Knihy, ktoré rada čítala sa pre ňu stali obyčajným drsnými papierom a vonkajší svet sa strácal v zhluku rôznych zvukov.
Ľudské hlasy ľútostníkov jej brali akúkoľvek nádej na normálny život. Chcela byť sama. Nepotrebovala nikoho. Stačilo, keď jej otvorili okno.
Ponorila sa do vlastného sveta.
Videla ľudí, ktorí sa prechádzali po ulici a držali sa za ruky. Jano od susedov vozil v kočiari malého brata a spieval mu uspávanku. Počula ako sa Kubo s Ankou hádajú a zlostila sa, keď lietali taniere. Dlhé hodiny rozprávala o tom, čo vidí, hoci v skutočnosti sa na ulici nič nedialo. Presviedčala rodičov, že vonku prší, lebo ona počuje kvapky dažďa, hoci svietilo slnko.
Každý deň, s pohľadom upretým do okna rozprávala dlhé príbehy. Každé jej slovo bolo ako meč, ktorý raní srdce mamy. Pokus o vysvetlenie, že to všetko, čo vidí, nie je pravda, sa menil na hnev a záchvaty zúrivosti....
Prešlo niekoľko mesiacov a do Helkinej rodiny zavítala opatrovateľka Aneta. Niekoľko rokov pracovala so slepými a priniesla trocha svetla. Helka sa začala učiť písať i čítať po svojom. Objavovala hebkosť trávy, drsnosť kmeňa a silu vody prúdiacu v potoku. Učila sa nevšímať si tých, čo ju ľutovali a rozprávať sa s tými, ktorí sa k nej priblížili.
Po prvý krát si všimla pravidelný každodenný hlas kostolných zvonov. Otázky. Odpovede. Svetlo a tma. Po mnohých nociach prišla nádej. Istota, že aj ona je súčasťou Božieho plánu. A potom cesta....
Prešlo mnoho rokov, keď som ju stretla prvý krát. Jej sivé vlasy a biela palička boli neodmysliteľnou súčasťou života. Milý pokojný úsmev a radosť z každej návštevy.
Mali sme si vždy čo povedať. Videla do ľudských sŕdc. Pomenúvala veci, ktoré bolia i tie ktoré tešia.
Ak niekto prišiel s problémom typu: „Ten a tamten mi ubližuje... Ten a tamten ma nemá rád. A on je taký a taký..." schladila ho jednou vetou: „Nezneužívaj okná." Ponorila sa do spomienok na premárnený čas, keď sa hrala na „vlastníčku pravdy", keď bola celkom presvedčená že je pravda to, čo vidí vo svojich predstavách. Bola sudkyňou ľudských skutkov a presne vedela, kto je lakomec, kto kradne, kto je vinný v hádke...
Nedovolila svojim „návštevám", aby sa pozerali cez „sebectvo" ale pomáhala im prekročiť ich vlastný tieň.
Otvorila krabicu a vytiahla z nej ruženec. Obyčajný s drevenými guľočkami. Zahľadela sa pred seba a spýtala sa: „Je možné, aby tento ruženec urobil niekto, kto je slepý?" Na prvý pohľad, logický úsudok prišla jasná odpoveď: „Nie, nie je. Veď drôtik treba dať do otvoru guličky a to si vyžaduje presnosť...." Helka sa usmiala: „Je. A ja som to dokázala. Nič som nezmenila na svojej slepote, ale skúšala som prekročiť svoje hranice tým, že budem pomáhať iným."
Jej ružence skončili v rukách tých, ktorí sa „necítili vo svojej koži" a ťahali za sebou haldu nevyriešiteľných problémov. Dodávali nádej. Ani ona nevyriešila svoju slepotu... Ale zmenila k nej postoj. Robila niečo, čím chcela obdarovať iných...
Keď dnes na ňu myslím a držím v rukách drevený ruženec, viem že nie je obyčajný. Jej priateľstvo a jej statočnosť ma naučili mnohému.
Nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. A nikto nie je v skutočnosti taký, akého ho vnímame vo svojom vnútri... Všetko sa dá riešiť. Chce to len odvahu. Zmeniť postoj. Chcieť vidieť viac.... Dá sa to. Keď sa ona, nevidiaca naučila robiť ružence, prečo by sme aj my v dnešný deň nemohli urobiť niečo, čím prekročíme vlastný tieň...
Čo? Minimálne sa spýtajme, či nezneužívame okná...
