Ocitla som sa na lúke plnej kvetov. Niektoré z nich som ani nepoznala. Jedny kvitli, iné usychali, lebo nemali dosť vody. Čudovala som sa. Veď dážď padá na všetky rastliny rovnako, bez rozdielu. Teda aspoň by mal...
V tom mi na plece sadol motýľ a prihovoril sa: „Nie si na obyčajnej lúke. Si na lúke tohto sveta. A tie kvety, nie sú „kvety", ale sú to ľudia."
„Ľudia?" prizrela som sa im lepšie. „Tak potom sú naozaj originálni." Všimla som si, ako sa niektoré kvety na seba podobajú a pritom je každý iný. Majú stopky, kvety, lupienky, tyčinky, piestiky... ale nie sú tu dve, ktoré by boli rovnaké.
Motýľ poznal moje myšlienky. „Je to preto, že ich stvoril Boh. A dal im to, čo majú mať. Ľudskosť. Srdce. Život. A všetko to, čo preň potrebujú." Prikývla som.
„Lenže," pokračoval. „Niektoré z nich nežijú. Iba živoria. Stojíš na lúke, kde neprší dážď, ale kde sa kvety polievajú navzájom."
V tej chvíli zadul príjemný vánok a ja som zbadala v kvetoch ľudské tváre. Niektoré šťastné, lebo mali skutočných priateľov. Tí k nim prichádzali, nakláňali k nim, počúvali ich, a vylievali na nich kvapky svojej lásky a pochopenia. Bojovali spolu s nimi, keď ich napadli bacily žiarlivosti či posudzovania... Obviazali im zlomené stonky, keď sa okolo nich prehnal severák nenávisti, či bolestnej skúsenosti zo sklamania.
Ďalšie kvety sa smiali, ale ich smiech znel ako zvuk plechu, pretože vychádzal z prázdnoty ich vnútra. Aj v ich blízkosti sa skláňali ich „súkmeňovci", a hovorili s nimi o živote. Počúvali ich ale nepozerali sa im do očí. Pripomínali im, že ich majú radi, ale nesklonili sa nad nimi a nedarovali im kvapky lásky. Občas načreli do svojho kalicha a ovlažili časť rastlinky, ktorá už už vykročila na cestu k poslednému výdychu...
A videla som aj také kvety, ktoré vôbec nekvitli. Nevoňali. Dovolili vetru, aby nimi hýbal tam, kam chce on. Nikto ich nepolieval. Nikto sa k nim nenakláňal... A každý, kto sa pozrel tým smerom, kde rástli, rýchlo obrátil hlávku späť. Tváre v nich boli smutné, bez radosti zo života. Ich údy boli vyschnuté a čakali, kým sa to všetko skončí.
Pocítila som ľútosť. Pozrela som sa na motýľa. No on len pokýval svojimi krídlami. „Áno, toto ste spravili s darom ľudskosti, ktorý vám Boh daroval pri stvorení... Nechcel, aby ste boli najskôr „svätí", ale túžil, aby ste sa stali najskôr „ľuďmi"... A aby ste ľudskosťou napĺňali svoje vzťahy. Všade kde ste."
„Ale my sme ju stratili. Vymenili sme ju. Je to niečo, čo už nemôžeme vrátiť späť. Pozri sa okolo," protestovala som.
„To o čom vy hovoríte, že ste „stratili", že „sa to nedá vrátiť a že je to mŕtve", pre Boha nie je žiaden problém. Ak chceš, nasleduj ma...." usmial sa a letel ďalej.
Mala som čo robiť, aby som ho nestratila z očí. A mala som sto chutí povedať: „No určite. Taký malý krpatý motýľ, čo ty môžeš vedieť o živote." Hnevala som sa sama na seba, že sa naháňam za niečím krehkým a malým...
No bolo neskoro. Zrazu sa predo mnou objavil zurčiaci potok plný skvelej studenej vody, búšiacej o kamene... a píšucej akýsi iný príbeh... A kdesi v diaľke som videla kúsok zelenej zeme s jasným svetlom.
„Kam si ma to zaviedol?" dýchala som zhlboka a v úžase som hľadela na svetlo predo mnou.
„Na cestu k Tomu, kto ti vráti všetko, čo si stratila...," povedal motýľ a rovnako ako ja sa kochal v kráse predo mnou.
Čo som stratila? Preletelo mi hlavou... boli dni, keď strácam samú seba, lebo sa prispôsobujem tomu, čo odo mňa žiada svet, média, ľudia...
Čo som stratila? Svoju hodnotu? Poznám sa? Má môj život cenu, alebo som iba usmievajúcim sa kvetom na lúke, ktorého smiech pripomína cvengot plechu?
Čo som stratila? Prácu, radosť, pokoj...
„Netráp sa," povedal motýľ akoby mi čítal myšlienky. „Ak chceš ísť k svetlu, tak sa zahľaď na hladinu vody..."
V tej chvíli som v nej videla vyčnievajúce skaly. Akoby ich tam niekto vopred pripravil... Stáli pevne a nemohol s nimi pohnúť ani prúd...
„Nemôžeš ich prebehnúť iba tak. Rýchlo," upozorňoval ma. „Ak to urobíš. Unavíš sa. Znechutíš. A ostane ti iba smútok. A smútok ti zatvorí oči pre pravú radosť."
„Tak čo mám robiť?" pýtala som sa a hľadela priamo do svetla. „Neutekaj. Život, v ktorom sa neustále niekam ponáhľaš sa zmení na štvanicu. Ale kráčaj. Zastav sa na každej skale. Poobzeraj sa. Naber novú silu, aby si mohla vykročiť ďalej... Nie všetko, čo sa nám vopred zdá jednoduché, také naozaj aj je." Povedal a odletel.
„Kam letíš?" kričala som za ním. „Ja som motýľ tejto lúky a nemôžem ísť ďalej..."
Ostala som sama... Zurčiaca voda a kamene mi naháňali strach. Čo ak sa pošmyknem? Čo ak nedôjdem do cieľa, ku svetlu, ktoré ma priťahuje? Čo ak sa utopím....
Posadila som sa na trávu a prikrívala som sa dekou zbabelosti. Bola som ňou prikrytá až po uši a pod hlavu som si dala vankúš s nápisom: „Zmier sa. Nie všetci môžu byť bohatí, krásni a šťastní." Zaspala som.
No onedlho som sa prebudila. Motýľ, ktorý odletel bol zasa pri mne. „Hej vstávaj. Nie je správne, že sa tu vyvaľuješ na lúke ľudskosti." Pozeral na mňa so súcitom. „Bojím sa," priznala som sa. „Kapitulovala som, keď som ostala sama. Zľakla som sa, že sa utopím..."
„Naučili ste sa chodiť cestami, po ktorých kráčajú všetci. A bojíte sa ísť, ak ostanete sami." povedal motýľ a znova mi sadol na plece.
Neprotestovala som. Naučili sme sa kráčať s davom, vyberať si miesta, pozície, či postoje, ktoré sú jednoduchšie.... Ale ovocie?
„Veríš mi? Veríš, že zvládneš prejsť až tam k tomu svetlu." spýtal sa a zamával krídlami. Neodpovedala som. Mlčala som. Nechcela som byť ako zbabelec, ale neverila som si. Myslím, že on to vedel.
Uverila som tomu, že som taká ako o mne hovoria iní... že ak chcem, aby ma mali radi, tak musím byť ku všetkým milá a dobrá, a to sa mi nie vždy podarilo... A ak to moje „nepodarenie sa" videli aj ostatní, nalepili na mňa nálepku: „Si nemožná. Ty v živote nič nedokážeš." A ja som si myslela, že naozaj som taká aká som.
„Ak chceš, sadnem si tu, na breh rieky a budem sa na teba pozerať. Držať ti päste aby si to zvládla...," pošepol a dotkol sa mojej spotenej ruky.
Nie, nebudem zbabelec. Vykročím teda na cestu, ktorú nepoznám. A predsa, veď viem plávať. Keby som sa aj pošmykla na kameni, tak priplávam k brehu ľudskosti.
Prikývla som. „Dobre. Idem," zašepkala som a ešte raz som sa pozrela do jeho očí. Dôverovali mi.
Voda bola studená a svieža. Vo chvíli, keď sa moje nohy dotkli prvej skaly, začula som hlas: „Vitaj. A ponor sa do tajomstva diaľky." Všetko okolo mňa zmĺklo. Môj pohľad sa upriamil na svetlo v predo mnou... Cítila som, ako by ma volalo a ťahalo k sebe. Nemohla som sa vrátiť na zem. A plávať v studenej vode sa mi už vôbec nechcelo. Spozorovala som, že som v mori života, na ceste, ktorá má svoj cieľ. A iba vidina budúcnosti, stretnutie so svetlom, ktoré môže mať rôzne podoby, či je to už človek, vec, alebo Boh.... ma napĺňala túžbou ísť vpred.
Diaľka nepozná slovo „stáť", „uspokojiť sa s tým, čo človek je a čo má"; diaľka nás volá vykročiť vpred. Dať zmysel dňom, potešiť ľudí, lebo ak potešujeme iných, my sami dostávame dar potešenia...
Zacítila som ako sa ma dotkol vánok, v ktorom sa niesli slová: „Pamätáš, aj ja som putoval z miesta na miesto... aby som iným rozdával radosť, aby som ich uzdravoval, aby som stál pri nich v bolesti a utrpení...." V tej chvíli mi bolo všetko jasné....
„Ak chceš byť šťastná, choď a ponáraj sa do tajomstva diaľky...," Hlas sa vzďaľoval až sa úplne stratil.
Zdalo sa mi, že zo mňa spadla obruč. Niečo ťažké... a vedela som, že ak som sa teraz vydala na cestu, tak je to cesta, ktorá má zmysel.
„Raz, dva, tri. Raz dva, tri." Hojdala som sa na skale a skočila som. Podarilo sa. Moje nohy stáli na druhom balvane. „Vitaj v kráľovstve kľučiek," ozýval sa pokojný hlas. „Všetky som vložil na stranu človeka. A môžeš sa rozhodnúť, ktorú si vyberieš a ktoré dvere ňou otvoríš." Na vodnej hladine som videla tisíce kľučiek a tisíce dvier. Stačilo načrieť do vody a niektorú z nich stlačiť. A pri pohľade na každú jednu som tušila, čo sa za ňou skrýva. Niektoré z nich boli ošúchané, pretože ich otvárali všetci. Teda každý z davu otvoril tie isté dvere. Chcel byť „originálny". No po chvíle slávy prišlo znechutenie a prázdnota, ktorá nútila vyhlasovať davy, že „pseudohodnoty" sú vlastne tie pravé „hodnoty" a že nie je pravdou to, čo platí od vekov, ale dobré je to, čo človek považuje za dobré.
Na pravo odo mňa som zbadala lesknúcu sa kľučku. „Čo je za ňou?" spýtala som sa sama pre seba a „Duch druhej skaly" mi odpovedal. „To je kľučka, ktorú ľudia obchádzajú. Boja sa vojsť dverami, na ktorých je pripevnená. Je to preto, že už veľa krát otvorili dvere, ktoré im spôsobili bolesť, sklamanie a beznádej...."
„Ale čo je za ňou?" zopakovala som svoju otázku znova. „Odpoveď na to, ti dá iba tvoje srdce. Ale vedz, že ak sa nevzdáš, nájdeš tú správnu kľučku, ktorá ťa privedie ku šťastiu." Obzrela som sa. A rukou som siahla na dno vodnej hladiny. V tej chvíli som zbadala ako sa predo mnou trblieta odraz slnka v kvapkách vody a naplnilo ma niečo, s čím som sa chcela podeliť s celým svetom. Obzrela som sa k ľudskej lúke. Motýľ tak ešte sedel a pozeral na moju púť. Držal mi päste a kričal: „Choď, otvorila si tie správne dvere... Choď... Ale neutekaj..."
Prenikla ma radosť, čo nepotrebovala slová, lebo vychádzala z hĺbky a podobala sa prameňu... ktorý má moc občerstviť všetkých chorých, chromých, hladných a smädných...
Začula som vánok a slová, ktoré priniesol z diaľky: „Prišiel som, aby som ste mali radosť a to radosť v plnosti..." Bolo to ono... a ja som sa v tej chvíli rozhodla práve pre ňu.
Zdalo sa mi ľahké skočiť na tretiu skalu, hoci bola vyššie ako tie predchádzajúce dve a vyžadovalo si to viac námahy. „Pripraviť sa. Raz, dva, tri!" posmeľovala som samú seba a vydala som sa na cestu vzduchom. Podarilo sa. Až keď som na nej pevne stála, zbadala som pod svojimi nohami búrlivý vodopád. Prebehol mi po chrbte mráz strachu. „Stojíš na skale odvahy. Vitaj. Tu môžeš načerpať silu polievať na lúke ľudskosti aj tie kvety, ktoré ťa popichajú, alebo ti inak ublížia." Ponorila som sa do spomienok. Kvapky ľudských sklamaní a nádejí, ktoré ma oberali o odvahu sa strácali v búrlivom vodopáde podo mnou. V duchu som videla ľudí, ktorým som priala dobro a ktorí mi ublížili. Ale aj situácie, kde som zlyhala ja.
„Odvahu. Neboj sa všetko, čo ťa bolí hoď do vodopádu," prihováral sa mi pán skaly akoby vedel, čo nosím v sebe. A tak som hádzala. Priznávala som sa... A videla som, že moja nedokonalosť nie je dôvodom na to, aby ma prestalo priťahovať svetlo, ktoré je predo mnou a nie je ani príležitosťou na to, aby ma voda stiahla do priepasti podo mnou....
A znova tu bol vánok, ktorý priniesol z diaľky posolstvo: „Prišiel som kvôli hriešnikom, tým, ktorí cítia, že majú dôvod povedať: „Prepáč", „Je mi to ľúto", „Spackal som to..." Nie som tu kvôli spravodlivým. Kvôli ľuďom, ktorí sami seba presviedčajú, že ma nepotrebujú... Som tu kvôli tebe a kvôli tvojmu srdcu... Každý kto po mne túži, ten si ma nájde..."
Bola som si istá, že to čo práve počujem, je pravda... Odvaha spojená s túžbou dáva človeku novú silu a tá ho nenechá na pokoji, kým nevykročí... Teda neprekročí...
Kúsok odo mňa stála jedna menšia skala. Nebola veľká, ale za to, veľmi dôležitá. Prezradila mi, že sa volá priateľstvo. Boli ku nej priviazané krčahy naplnené vodou. Jeden z nich som si priložila k ústam, aby som sa mohla občerstviť. „V živote sa nemôžeš radovať sama. Musíš dovoliť iným aby ťa chránili a milovali. Ale aj ty si poslaná, aby si iných ochraňovala a milovala. To je nápoj priateľstva. Je to vzájomná výmena dvoch sŕdc a prináša občerstvenie do životov," šepkal krčah a ja som ďakovala za ľudí, ktorým som dovolila, aby ma občerstvovali a polievali....
V tej chvíli tu bol znova, vánok vychádzajúci zo svetla a prinášajúci posolstvo života: „Nenazval som vás sluhami, ale priateľmi, lebo sluha nevie, čo robí jeho Pán..." doliehalo do mojich uší... a sama som sa pýtala, čo robí môj Pán? Pán, ktorý je svetlom a za ktorým som sa vydala.... Čo robí? Stojí? Sedí? Maľuje si nechty? Alebo vyrába energiu aby svietil? Nie, to posledné som zamietla. Jeho svetlo nepripomínalo nič z toho umelého a verila som že je skutočné rovnako, ako voda a vánok, ktorý sa ma dotýkal.
Myslela som na neho, ako ma možno čaká a priťahuje... no videla som, že som mu nič nedala, čo by sa patrilo dať Bohu, ak sa tam náhodou v tom svetle skrýva. Doteraz som mu dala svoju lenivosť, veď keby som nemala za pätami motýľa, spala by som pokojne ďalej. A ešte som mu dala... ale veď som to povedala o niečo vyššie.
Bol čas poskočiť si. Hĺbka i hluk vody silnel a ja som vedela, že nesmiem premeškať ten správny okamih na skok, keď vodná vlnka bude smerovať dole. „Pozor, pripraviť sa. Teraz. Štart!"
A je to. Stojím. Na ďalšej skale a teším sa, čo mi povie. Jej meno je správna chvíľa. „Vitaj. Teším sa, že si tu," zašepkala akoby mi chcela prezradiť tajomstvo. „Boh sa nezmýlil, keď ťa poslal na túto zem. A ani vtedy sa „nekopol", keď na cestu tvojho života poslal takých ľudí, akých poznáš."
„No moment, to sa asi zmýlil," začala som sa brániť a udávala som aj dôvody. No moja obrana sa strácala v jej tichom a nežnom: „Aj táto situácia ťa mala niečomu naučiť..." Vedela som, že má pravdu. To iba ja som sa dávala pred nepríjemnosťami na útek, alebo som o iných hovorila, že sú nemožní. Namiesto toho, aby som sa snažila pochopiť, prečo si vybrali konkrétnu cestu správania....
Zahľadela som sa pred seba. A svetlo, za ktorým som putovala bolo celkom blízko. Aj posolstvo ktoré prinášal vánok doliehalo priamo do mojich uší: „V plnosti času Boh poslal svojho Syna, aby nik nezahynul, ale mal večný život."
Stačilo spraviť jeden malý krôčik a stála som na zelenej lúke. To čo zvieralo môj život ležalo vedľa mňa. Brala som to do rúk. A zdalo sa mi, že konečne rozumiem sama sebe. V tom ma zaplavilo svetlo a ja som videla krásneho človeka, ktorý si ma ulovil na udicu lásky. A volal sa Ježiš....
Je koniec roka. Všetci sme na ceste do večnosti. Niektorí si myslíme, že nás život sa končí smrťou, a iní vedia o tom svoje... Ale to nie je podstatné... Želám vám, aby sme na tejto ceste objavovali dary, ktoré nám pomôžu stále viac a viac stávať sa ľudskými ľuďmi...
Nech nám k tomu Boh pomáha...
