Kde bolo, tam bolo, bola jedna krajina, v tej krajine mesto a za tým mestom kopec. A na tom kopci, kde sa slnko pozeralo z každej strany, stál zámok.
Nebol to obyčajný zámok, nebol obrastený ani tŕním alebo šípovými ružami, no predsa mal okolo seba múr.
Múr v ktorom boli zabudované zosieťované najkvalitnejšie počítače, internetové pripojenia, televízne prijímače a samozrejme dostatočný počet slúchadiel. Škáry v ňom boli zaplátané dwd - čkami, cd - čkami, kamerami, fotoaparátmi a mobilmi. Brána bola zatarasená kotúčmi telenoviel, kriminálok, diskusných relácii, šokujúcich správ a agresívnych rozprávok...
Naproti tohto zámku, bolo iné kráľovstvo. Žil v ňom princ Stel. Raz v noci sa mu prisnil sen. Zdalo sa mu, že vidí krásnu, jemnú a milú princeznú, ktorá vzdychá od bolesti a nemôže sa pohnúť. Okolo jej postele sa tiahnu káble ako liany a spútavajú jej ruky a nohy. Princezná bľabotala niečo ako: „Pomôžte mi. Bojím sa. Nemám kamarátov, hoci je okolo mňa veľa ľudí, s ktorými sa rozprávam. Som sama..." A prehadzovala sa z boka na bok.
„Tak toto nemôže ostať!" - pomyslel si Stel, keď sa ráno prebudil. Nestihol sa ani naraňajkovať a už sedel vo svojom belasom Chevrolete. Naštartoval a už aj trielil do krajiny, kde žila princezná. Prešiel mesto, a zastal pod kopcom.
Cestou premýšľal, že aj on má vo svojom kráľovstve niekoľko počítačov, dokonca s preferovanou značkou DELL, ale nepoužíva ich často. Má aj televízory, ale nepozerá sa na ne dlho. Radšej chodí von. Rozpráva sa s ľuďmi, občas si zájde s rodičmi na výlet.... Videl, že v jeho izbe sú aj kotúče z médiami, no nevie, čo je na nich nahraté...
Zahrabaný do svojich myšlienok sa dostal až k bráne zámku. Ešte nikdy nevidel toľko elektroniky na jednom mieste. Vysúkal si rukávy a začal si kliesniť cestu... Rozoberal múr. Počítače ukladal napravo, telky naľavo, filmy za seba. Nelákali ho. Nechcel ich vidieť. Jeho srdce pišťalo po niečom inom. Chcel sa stretnúť s tou, ktorá volala o pomoc. Dobre si pamätal jej hlas: „Pomôžte mi... Chcem sa prebudiť, chcem mať priateľov, nechcem byť sama." Neustále myslel na to, že jeho princezná si nemôže sama pomôcť a preto usilovne pracoval. Nevzdával sa, ani keď cítil, že ho bolia ruky, nohy i kríže a zo všetkých svalov na neho kričí svalovica...
Keď sa na oblohu vykotúľal mesiac, konečne sa pred ním zjavila krásna záhrada. Všade okolo boli na elektrické siete napojené fontány, svietili neónové svetlá a v umelo vytvorených jazierkach žblnkala voda, ktorú poháňali „motory".
Princezná spala na polohovacej posteli nepokojným spánkom a niečo rozprávala: „Prebuďte ma, prosím..." Princ pristúpil k jej posteli. No v tom jeho nohy ako liany, začali objímať káble elektrického vedenia a potkol sa o tri adaptéry... Spadol na zem.Umelé svetlo mu svietilo do očí a zdalo sa mu akoby oslepol....
Zdalo sa mu, že počuje hlas: „Siahni do vrecka... Opravoval si svoje auto máš tam bezpečnostné kliešte..." Princ siahol do vrecka, vytiahol kliešte a cvakol. V tom prestala prskať voda vo fontánach a žblnkať voda v jazierkach. Prestrihol druhý kábel a liany s adaptérmi, ktoré ho pripútali k zemi stratili všetku silu. Ešte raz cvakol a v tom sa stratilo všetko umelé svetlo.
Ostal iba mesiac, ten na oblohe, a svietil priamo na princeznú. Ani si neviete predstaviť, aká bola krásna. Stel k nej podišiel a pobozkal ju. Otvorila oči. Po dlhom čase videla človeka. A zaľúbila sa. Bol iný, ako tí, s ktorými „četovala" alebo „emailovala". Bol iný, ako tí, ktorých poznala cez „facebook" alebo "pokec"... Bol živý, dýchal, usmieval sa a spieval...
Ako to už v rozprávke býva, aj v tejto našej je to tak, že láska na prvý pohľad a ozajstný záujem o človeka vytvorí krásny a plnohodnotný vzťah... teda otvorí cestu ku svadbe....
A čo bolo po svadbe? Počítače, telky, internet odložili do trinástej komnaty. Používali ich iba vtedy, keď ich naozaj potrebovali. Starali sa o ľudí vo svojom kráľovstve, svojim deťom pomáhali s úlohami a nezabudli sa ich spýtať, ako sa majú, a ako sa im darí... Nachádzali dobré slová pre chudobných i bohatých, pre smutných i veselých... a boli šťastní... pretože videli tváre ľudí a nie monitory, ktoré si možno nastaviť presne podľa toho, akú máme náladu....
PS:
Mnoho ľudí je závislých na „technických vymoženostiach" a zabudli sa smiať, vytvárať normálne vzťahy...
Čo im pomôže? Nemyslím si, že sú to princovia... Ale sme to my... každý z nás, samozrejme, iba v prípade, že budeme mať skutočný záujem o človeka a jeho životnú cestu....
