„Lebo to ešte nie je napísané tak, ako by som si to predstavovala." - povedala som a pokračovala v ukladaní písmen do wordu. Malý sa nedal: „A môžeš mi to prečítať?" Vediac, že neprestane, kým nedosiahne svoje, som kapitulovala a prečítala som mu celé tri strany, podľa mňa „budúcej" rozprávky. Sedel, počúval a otváral oči. Keď som skončila, pozrel sa na klávesnicu, svojim malým prstom ťukol vážne na „DELETE" a vyhlásil: „Páči sa mi to. Túto gumu nepotrebuješ." Usmiala som sa a poďakovala za uznanie.
Onedlho prišiel jeho ocko, ktorý pracuje vo firme na výrobu počítačov. Maťo sa k nemu rozbehol a vraj: „Oci, ty v práci robíš aj klávesnice?" „Áno,"- pokýval hlavou -„prečo sa pýtaš?" „Lebo ona" - ukázal na mňa prstom -„potrebuje nový. Taký, kde nebude mať tlačítko na gumu - to „delete." - vysvetľoval usilovne. „Prečo?"- spýtal sa ocko. Maťo si nad jeho nechápavosťou povzdychol a dospelácky rozhodil rukami: „No preto, že ona píše rozprávky. A namiesto toho, aby ich písala, tak ich gumuje. Mne sa páčia aj bez gumovania."
„Ach tá tvoja logika, synu!" povedal ocko a začal Mateja obliekať. „Keby sme tak "delete" mohli mať aj v živote, nielen na počítači..."
To by bolo niečo, keby sme...
Keby sme mali „delete" v živote, vygumovali by sme napríklad následky po zemetrasení na Haiti, zničili by sme všetky rakoviny a bolesti, chceli by sme zabudnúť na vzťahy, ktoré nás viac bolia ako tešia.
Keby sme mali „delete" vygumovali by sme politikov, ktorí nás rozčuľujú nezmyselnými zákonmi, vygumovali by sme tých, ktorí sú bohatší ako my a možno by sme vygumovali aj niektoré naše skutky, či miesta, kde sme dávali lásku, ktorá bola zneužitá.
Ako veľmi si prajeme žiť život bez problémov. Chceme si za každých okolností robiť to čo sa nám páči. A nie vždy myslíme, že každému „páči" sa rovná „dôsledok." Ak ho pocítime na vlastnej koži, hľadáme nejaké životné „delete", niečo čo by zmazalo zlo, ktorého súčasťou sme sa stali . No nedá sa. Nie sme stroje. Ťaháme si za sebou všeličo...
Je tu Haiti, sú tu rakoviny aj životné omyly... Nikto neobjavil doposiaľ „delete", ktoré by fungovalo v živote tak ako na počítači... Čo s tým?
Nechajme to, čo je za nami a nevykladajme zbytočne energiu na hľadanie životných „deletov", skôr sa učme z chýb našej minulosti a snažme sa ich viac nerobiť... Skúsme pomáhať tým, ktorí to potrebujú....
A zapamätajme si, že „delete" funguje iba v počítači...
