a vidím! Nie je to žiaden futbalista! Je to asi desať ročná dievčinka so zaťatými päsťami. Kope s celou silou do lopty posiatej malými srdiečkami....
Jej dlane sú zovreté do pästí! Neustále si niečo šomre. Chcem počuť čo je to... a tak vstávam....
Andrejka s každým kopom do srdiečkovej lopty, na ktorú by za iných okolností, boli hrdé všetky dievčatá, si mrmle: „Rozkopem ťa! Zničím ťa! Zabijem ťa, Láska!" Nikoho si nevšíma a tak mám dve možnosti.
Nehasiť to, čo ma nepáli, alebo sa pokúsiť zistiť, kde je „pes zakopaný." Volím si tú druhú a vbieham do letovej dráhy lopty. Úspešne ju chytám do dlaní a spôsobujem malej „futblalistke" šok.
„Okamžite mi ju vráť! Chcem ju zničiť! Nenávidím ju!!!" - kričí zlostne na mňa. „Koho? Loptu?" - pýtam sa nechápavo, preťahujúc čas, aby si slečna v zmätku svojich citov uvedomila, že to „guľaté čudo" so srdiečkami za nič nemôže.
„Nie! Moju mater!" - počujem odpoveď a už mi berie loptu z ruky, aby pokračovala v jej zničujúcom procese. „Ty choď preč! Aj tak ju zničím! A zabijem všetku lásku!"
Stojím v nemom úžase a pozerám.... neviem, čo mám spraviť. V tej chvíli sa ozýva záchranársky hlas mojej známej. „Andrejka, ja viem, že ťa bolí to čo sa stalo, ale...."
Majiteľka lopty sa pozrela na „tetu" a svoj majetok skryla za chrbát... Hnev a bezmocnosť prenikali jej hnedé oči. Všade navôkol bolo napäté ticho, ktoré sa dalo krájať.
Rozhodla som sa pre posledný pokus...
„Vysvetlí mi tu konečne niekto, čo sa stalo? A prečo chceš zabiť lásku?" - povedala som dôrazne ako ten, kto má bezpodmienečné právo na to, aby počul pravdu.
Dievčina, ktorá je zrejme zvyknutá na vyšší tón hlasu okamžite spozornela a spustila. „Ty to nevieš? Bola tu moja mater. A bola veľmi dobrá. Uverila som jej, že ma ľúbi. A boli sme spolu aj v obchode... A ja som si vybrala túto loptu so srdiečkami. Hovorila mi, že jedno srdiečko patrí ockovi, druhé jej, tretie môjmu bratovi, štvrté...." A takto vymenovala aspoň osem ľudí, ku ktorým si človek počas života buduje vzťah.
„A sľúbila mi, ba prisahala, že ma má rada a že príde po mňa na prázdniny! Že ma tu nenechá... a aby som jej verila, tak mi dala túto srdiečkovú loptu...!!!" pokračovala Andrejka vo vysvetľovaní, jej hnev sa menil na studňu smútku a bolesti, ktorá nevie dať odpoveď na otázky života.
„Včera mi poslala list, že po mňa nepríde... Nenávidím ju. Nechcem túto loptu. Rozkopem ju, zničím... a tak zničím všetku lásku." Posledné slová boli už ponorené do citov a sĺz.
„Teta vychovávateľka" ju objala a pozrela sa jej do očí... „Andrejka, neboj sa. Pôjdeš do tábora. A keď sa vrátiš a budeš chcieť, tak ťa cez prázdniny, vezmem ku mne. Aj u mňa doma budeš mať domov." Už nebolo počuť nič. Iba detský vzlykot utápajúci sa na ramene mojej známej. Po piatich minútach sa obe dostali na svoje nohy.
„Tu máš loptu. Je tvoja... Ja sa s ňou aj tak neviem hrať. Teda viem, ale veľmi ma to bolí... A ty, keď ju budeš vidieť, aspoň nezabudneš na to, čo si sľúbila... že pôjdem domov - k tebe." - povedala dievčinka, podala ruku "tete" a rozbehla sa po chodníku.
Ostali sme stáť. Pozerali sme sa na loptu a premýšľali sme o tom, aká mocná zbraň je citové vydieranie a koľko škody narobí...
Tá škoda je o to väčšia, že je neviditeľná a jej dôsledok - je popieranie tej naozajstnej lásky.
Vraví sa, že slovo robí chlapa - a mne v tej chvíli napadlo, že buduje aj vnútorný svet toho druhého....
Nesľubujme to, čo nemôžeme splniť...
Nehovorme nič iba preto, aby sme sa pred inými ukázali, že sme lepší, ako v skutočnosti sme - lebo ak nám uveria - zatneme do ich srdca dýku sklamania....
