Návšteva – teda nie u nás, ale ja som na ňu šla. Dá sa povedať, že je „pracovná“ Na sídlisku „S“ – ako „soľ“
Ráno sme sa mali stretnúť na raňajkách. Vo dverách však zmena plánu. Raňajky budú v škôlke.
Chodník. Sídlisko „S“ sa zobúdza. Rozospatí chodci. Kráčam vedľa farára. Usmieva sa. Každého častuje pozdravom: „Dobré ráno“. Chodci sa okamžite preberajú. Jedni síce na chvíľu zamrznú, iní sa roztopia a usmejú sa. Vidím reakcie na škále teplomera od +50 stupňov do – 50 stupňov.
Nezdá sa mi to byť v súlade s kostolným poriadkom. Pýtam sa na dôvod pozdravov. Odpovedá mi úsmev: „Zdravím ich. Robím to vždy. Nech si s tým „dobré ráno“ spravia čo chcú. Sú to moje ovečky a ja som ich pastier“
Vchádzame do škôlky. Smer kancelária. Nespokojná kuchárka prebehla cez chodbu. Sťažuje sa, že mäsiar ešte nepriviezol hovädzie mäso.
Začína akcia. Farár berie do rúk telefón: „Prosím vás, to hovädo naháňate ešte po dvore, alebo ho už veziete k nám.“ Na druhej strane moment prekvapenia. A farár pokračuje: „Tu je škôlka“... konečne sa niekto spamätal: „Ježiš, Mária, to ste vy pánko.“ A veselý hlas teraz už kazateľky odpovedá: „Ani Ježiš, ani Mária, to som len ja – váš farár“.... Mäso už bolo na ceste.
Predo mnou stál „pánko“ ochotný podniknúť novú výpravu. Nasledovala som ho na ceste do tried. Deti sa rozbehli k nemu. Malý Jakub berie fonendoskop a „farár“ sa stáva výborným pacientom. Kubo je spokojný so svojim výkonom. Naordinuje lieky a my môžeme ísť do druhej triedy.
Deti volá po mene a pozná aj ich rodinné zázemie. Prichádzame do triedy, kde nás čaká šikmooké dievčatko. Poznám už cestu, ktorou sa dostalo do škôlky – aj bojovú výpravu, ktorá sa strhla proti ich prijatiu. No na všetko pomáha zabudnúť úsmev pod šikmými očami. Už je dobre, je to za nami
Farár sa obráti aj k zamestnancom, všimol si, že sa dnes nevyspali, počul, čo sa včera udialo...
Konečne kuchyňa. Sám nám ide vziať raňajky. Čaká nás pomazánka. A ako inak? „Slaná“ Po tomto zistení, nabehli „tety kuchárky“ a hneď ju „začarovali“ tak, aby chutila aj deťom....
Rozlúčili sme sa. Ja som ostala ešte v škôlke a on šiel za svojimi ovečkami....
Prišiel večer. Rekapitulácia dňa. Niečo slané sa mi objavilo v očiach. Vo vnútri závidím... ale nie je to tá pravá závisť. Je to skôr smútok nad tým, že asi málo prosím Boha o požehnanie pre tých, ktorí majú byť soľou pre tento svet, tak ako je tento „pánko“ pre toto sídlisko.
Veď jeho obyčajné – každému povedané: “dobré ráno“ nemálo krát vyvolalo pot a zdesenie na tvárach ľudí.
Ozaj, ja keď sa zľaknem, tak sa potím... A nie je aj v pote skryté zrnko soli?
