Ticho, bez toho, aby vyrušoval iných. Hoci má iba štyri roky, jeho pozorovací talent je mimoriadny. Svoju malú ruku zrazu položil do mojej a zahľadel sa mi do očí.... V tých jeho malých, hnedých, bolo jasne čítať, že vo svojej hlave rieši „neriešiteľný" problém, premieňajúci sa v otázku: „Prečo sú všetky sochy smutné?"
Hľadal vysvetlenie. No nedostal ho. Nevedela som, čo mu na to povedať, a keby som aj niečo chcela, bola by som vyhlásená za „rušičku" dospeláckych slov....A tak som sa iba usmiala.
O chvíľu ma Maťo potiahol za bundu. „Už viem." - usmial sa a víťazoslávne ukázal prstom na tú najsmutnejšiu sochu v kostole. „Pretože sú z kameňa. A kto je z kameňa, nemá srdce." Prikývla som. Mal pravdu.
Včera začal pôst... a my sme si ho zapamätali ako čas zložených rúk, prevrátených očí (po vzore svätcov na obrazoch z dávnych období), či čas, v ktorom si „dobrovoľne" zakazujeme jesť mäso... Ako čas smutných sôch... ktoré sa honosia minimálne tým, že sa na nich ľudia pozerajú a obdivujú ich vonkajšiu krásu.
Vymeňme tento čas sôch za čas ľudí, za čas ľudskosti. A začnime žiť vzťahy. Nech je nás pôst v objavovaní nových (či zabudnutých) vzťahov... Pomáhajme iným, rozprávajme sa s nimi. Buďme pri tých, ktorí nás potrebujú... Zaujímajme sa o to, čo naozaj potrebujú ľudia... a odkrývajme tajomstvá ľudských sŕdc.
Sochy nás obdarujú krásou. Môžeme pri nich žasnúť nad umeleckým dielom sochára, ale v konečnom dôsledku si uvedomíme, že sú z kameňa. Kým človek nás vždy môže prekvapiť svojim životným príbehom, ktorý sa mení zo dňa na deň....
Je pôst. Vyhoďme z vnútra kamene, hnev, pocit sebestačnosti... a začnime počúvať a usmievať sa na druhých ...
