Spomínal si na uplynulých tristo šesťdesiat päť dní, na všetko čo zažil, na chvíle, kedy sa smial i na tie kedy plakal. Vzal do ruky ceruzku a papier. Začal písať. Chcel do riadkov zaznamenať všetko, čo ostalo v jeho srdci....
Opísal január, február, marec...a zastavil sa pri apríli...
Mimovoľne hodil ceruzku na stôl.
Nechcelo ďalej tlačiť písmená do riadkov. Keby sa dalo, dal by aj svoju vkladnú knižku za to, aby celý svet preskočil tento bláznivý mesiac, ktorý mu vzal priateľa...
Spomína si iba na to obyčajné ráno, také obyčajné, ako boli všetky tie pred tým...
Ešte nestihol ani dopiť šálku kávy, ktorú mu pripravila manželka, keď začul zvuk motora a klaksón červenej Fábie. Vybehol von a ponáhľal sa. Sadol si vedľa vodiča, priateľa, ktorý ho neopustil od detstva. Mali si vždy čo povedať.
Ani nevedel, čo mu to napadlo, keď so smiechom opakoval slová, ktoré im ich učiteľ vtĺkal do hlavy už od prvej triedy: „Deti, dávajte pozor na cestu, po ktorej prechádzate. Nikdy nie ste na nej sami..." Zapásal sa a červená fábia sa rozbehla po ceste, ktorú dokonale poznala...
Na tretej križovatke, tej poslednej, ktorá ich delila dvoch mužov od podniku, sa znenazdajky všetko zmenilo. Škripot bŕzd. Rinčanie skla. Ľudský krik. Akoby sa zastavil čas. Do nič netušiacej fábie narazil kamión, ktorému vypovedali brzdy.
Maroš, Ondrejov najlepší priateľ života, odišiel bez rozlúčky. On však ostal. Iný ako pred tým. S bolesťami v chrbtici a s ľavou rukou, ktorá ešte stále čaká na operácie a volá po živote...
Od tej chvíle, sa nedokáže smiať. Cítil, že nosí v sebe balvan. A chcel ho dať von...
Rozhodol sa. Do riadkov napíše všetko, čo vie o Marošovi, všetko čo spolu prežili. Urobí to preto, aby sa naňho nikdy nezabudlo...
Obrátil list v zošite a začal písať: „Poznali ste Maroša? Bol to môj najlepší priateľ. Ako deti sme bývali vedľa seba. Spolu sme sa hrávali, plávali v potoku... a spolu sme sedeli aj v prvej triede..." Pokračoval. Písal o ich tajných láskach, o výpraskoch, o tom, ako museli pomáhať rodičom... Písal o tom, ako chodili do „učenia" a ako ich chudoba neoberala o radosť zo života. Písal o svadbe, i o stretnutiach...
A predsa sa mu to zdalo málo. Jeho priateľ bol predsa iný, bol živý. Každý deň s ním bol originálny... a jeho život sa za žiadnych okolností nedal zatlačiť do riadkov v zošite.
Znova odložil ceruzku. Už sa mu nechcelo písať, čo prežil po havárii, a ani to, čo sa stalo v máji, či v decembri... Ostal sám so sebou, sedel a pozeral cez okno na zasneženú krajinu...
Po chvíli vzal papiere, ktoré držal v dlaniach, a ktorým venoval toľko času. Vstal a jeden za druhým vkladal do ohňa... Oheň sa potešil.... Zvýšil na chvíľu intenzitu svojho plameňa a znova zhasol....
Ondrej stál a bolo mu jasné, že to podstatné, ktoré spolu s Marošom prežil, nemožno vtlačiť do riadkov na papieri. To najdôležitejšie, čo ostáva po stretnutí s človekom, je ukryté hlboko v srdci. A má meno priateľstvo.
Dnes začíname Nový Rok 2010.
Sme v prvom dni roku 2010. Počas uplynulých hodín sme sa venovali spomienkam na to, čo je za nami. Chceli sme to zaznamenať v štatistikách a vtlačiť do rôznych správ či kroník... A hoci sme to dali na papier, zdá sa nám, že sme zabudli sme na to podstatné. Čo to je? Sú to spomienky na tých, ktorí nás v minulom roku obdarovali priateľstvom, ale i bolesťou a zraneniami. A tie sa nezmestia do žiadnych riadkov...
Dnes je však Nový Rok a ja vám, milí kamaráti z blogu želám, aby sa vám nasledujúcich 365 dní plietli do cesty ľudia, o ktorých nebudete môcť napísať toho veľa, ale budete vedieť, že vo vašom srdci zanechali hlbokú stopu priateľstva, ktorá sa nestratí aj keby bol rok 2020.
