Stretla som ho na stanici. Jeho oči boli zahľadené do prázdna. Ľudia okolo neho prechádzali a spočiatku sa mi zdalo, že im „jeho bytosť" nič nehovorí...
Po piatich minútach môjho nemého sledovania a premýšľania nad touto „zvláštnou ľudskou existenciou" som začula dialóg dvoch starších dám: „Tá dnešná mládež - pozri nevie sa ani pozdraviť.... Len to čumí do prázdna," - sťažovala sa jedna, ukazujúc na chalana s neprítomným pohľadom. „Máš pravdu. Droguje to, kradne, je to drzé... A keby im aspoň niečo v živote chýbalo.... Všetko majú, to nie ako my. Ani na chleba sme nemali." - pritakala jej kolegyňa a spoločne sa vydali na cestu smerom k parku.
Nasledoval rozhovor, ktorý radšej nebudem komentovať....
Ostala som stáť a premýšľala som, prečo si tie „staré mamy" myslia, že tento „narkoman" má všetko. Veď keby mal všetko, bral by drogy? Pichal by si to svinstvo? Čo je to, čo mu chýba....?
Z vnútorného monológu ma prebral chrapľavý šepot: „Sestráááá, poďte sem." Bol to hlas zlomeného človeka, ktorý ma vôbec nepresvedčil o tom, že má „všetko".
Posadila som sa vedľa neho. Hneď na začiatku som mu povedala, že ak chce peniaze, tak ich nedostane. Jediné čo mám a čo mu môžem dať, je čas, a to, že sa budeme spolu rozprávať... Prekvapilo ho to. Súhlasil. A ja som sa započúvala do jeho príbehu.
Pochádzal z obyčajnej rodiny. Keď prišiel na strednú školu, chcel mať kamarátov. Dostal sa do partie chalanov, ktorí skúšali všetko „zakázané ovocie". Spolu kradli, rozbíjali okná, písali sprejmi po autách... Vždy sa im to nejako prepieklo. Nejakým zázrakom sa popri „zbojstvách" stíhali aj učiť, takže učiteľov viac zaujímal prospech, ako ich „mimoškolské" aktivity... A keďže rodičia sa hanbili za svoje „ratolesti", v škole sa o ich výčinoch nehovorilo.
Chalani sa rozhodli, že vyskúšajú aj niečo iné - drogy. Môj nový známy niekde vo svojom vnútri počul hlas : „Nerob to." Bránil sa, ale výsmech jeho „parťákov" bol mocnejší a premohol ho. A tak začal s fajčením svinstva... A bolo to fajn. Zrazu zmizol strach z toho, že stretne podnikateľa, ktorého okradol, zmizli výčitky, že ho doma zabijú, keď „praskne" že postriekal poslancovo auto.... Problém bol len jeden. Strach sa vracal a fajčenie už nestačilo... Postupne ho vymenil na ihly a injekčné striekačky...
Mnoho krát sľuboval, že s tým skončí. Otec a mama mu chceli pomôcť. A hoci sekal dobrotu, podarilo sa mu to len niekoľko dní. Potom prišiel absťák a.... kolotoč sa roztočil znova.... Z liečenia sa mu podarilo ujsť. Peniaze si už vedel zaobstarať klamstvom, žobraním, a občas i prácou.
Najviac vydieral rodičov. Ak sa nechceli dať, zbil svoju vlastnú mamu. Ostal sám a celá rodina pred ním zatvorila dvere.
Keď mi to rozprával, napadlo mi, že sa stal „lyžiarom", ktorý sa chce dostať na kopec a tak si nasadne na kotvový vlek. Jeho úlohou je dbať na to, aby lyže ostali vo vyjazdených koľajach a zaprieť sa tak, aby ho kotva vytiahla hore. Ak sa postaví mimo dráhu, príde pád...
A mimochodom nasadnúť na vlek nie je nič zlé. Horšie je ak sa rozhodnete vystúpiť v strede dráhy a spadnete.
Aj môj nový známy chcel mať na začiatku „iba" priateľov, partiu, niekoho, kto ho akceptuje a prijíma ho. Niekoho, s kým môže tráviť voľný čas a pri kom sa môže cítiť dobre. ... A ani si nevšimol, že sa dostal do vleku, z ktorého sa len tak ľahko nevystupuje...
Jeho príbeh pokračoval ďalej:
„Sestra, viete, ja kradnem a mne už to ani moje vnútro nevyčíta. Už sa za to nehanbím... A keď ma opľujú, tak sa ma to už nedotýka... Iba keď vidím, ako môj otec ide po chodníku... tak si zatvorím oči... Ja sa teším iba na jedno. Že niekto príde. A že mi „pichne" a ja sa budem môcť aspoň chvíľu vymaniť z tohto sucha a prázdna... Vtedy sa cítim ako vo vlaku. Sedím a pozerám na krásu naokolo... Je to úžasné..."
Prerušila som ho : „Ale to úžasné netrvá dlho, však?" „Nie, potom sa prebudím a je mi hrozne... Musí to prejsť. A ja musím zozbierať všetky sily, aby som si znova zaobstaral peniaze... a aby som si znova sadol do toho nádherného vlaku. Inak chcem vám ešte povedať, že som sa rok s nikým nerozprával o tom, čo prežívam. Ale už musím ísť. Prepáčte je mi zle..." Rýchle sa postavil a odtackal sa do parku.
„Z vleku na vlak, z vlaku na vlek" - opakovalo si moje vnútro. Mala som pred očami jeho úprimnosť, i otupenosť, túžbu budovať vzťahy, i strach zo sklamania...
Moje myšlienky znova pretrhli dva známe dámske hlasy, ktoré zrejme trávili čas bohatou diskusiou na tému "mladí". „Vidíš, už tu ten chuligán nie je. Jáj, keby bol mojim deckom, ja by som mu dala!" - zastrájala sa tetula. „To za to bol taký, že mal v živote všetko! A dané pod jazyk - na tanieri." - pridala sa druhá.
Usmiala som sa. Nepochopili nič. „Narkoman" mal veci, mal rodinu ale nemal nikoho, kto by mal pre neho čas a kto by sa ho spýtal: „Ako sa máš". A nielen sa ho spýtal, ale jeho odpoveď si vypočul až do konca.
Je veľa ľudí, ktorí čakajú túto otázku. A je veľa tých, ktorí nastúpili na „vlek" a na „vlak", tých ktorí sa bijú s problémami (ak sa vôbec ešte s nimi vládzu biť). Je čas veľkej Noci. Sami im nedokážeme pomôcť.
No je tu Ježiš. Je tu Kristus, ktorý zničil smrť, aby nám daroval život. Keď dokázal zvíťaziť nad smrťou, viem, že dokáže zvíťaziť nad každou závislosťou v srdci človeka. Prosme ho o to.
