Ponáhľa sa domov. Nasadla na IC a musela si prikúpiť miestenku. Hľadí do okna. Akoby bez života.
V tom jej zazvonil mobil. Nechtiac – a vlastne inak sa nedalo, som si vypočula rozhovor.
„Miláčik“ – aktér telefonátu jej položil ťažkú otázku: „Kde je štetka na maľovanie stien“ Vedela, kde je vedro, valček, ale kde je štetka?
Jej hlava bola plná niečoho iného. Čakajú dieťa a ona ide z nemocnice. Výsledky hovoria o potrebe urýchlene spraviť genetické testy. Asi je už aj neskoro. Dostáva hormonálne lieky...
Z druhej strany sa ozýva otázka. Nanajvýš nečakaná – a nevhodná: „Miláčik, naozaj nevieš, kde je štetka?“ Budúca mamina zopakuje otázku. Nevadí. Všetko je v Božích rukách. A skončí hovor.
V tejto chvíli sedí, nemo hľadí do okna. Práve prechádzame okolo Liptovskej Mary. Nad čím asi premýšľa? Mám si prisadnúť? Spýtať sa niečo? Čo jej povedať? Čo prežíva?
Cíti Božie ruky? Ponára sa do ženskej samoty? Zoviera päste – je to hnev alebo odvaha mamky bojovníčky? V okne sa odrážajú slzy...
Je to dôležitá chvíľa, veď v sebe nosí život... Verím, že vziať si ho nedá, aj keď... možno sa to dieťatko nenarodí zdravé. Chce ho prijať – a ak ho prijme z Božích rúk – bude to Boží dar...
Čo mám robiť? Ísť za ňou? Vypočuť ju? Alebo ju ponechať v atmosfére tichej bolesti aby si vymenila v sebe monológ neistoty s monológom nádeje, ktorého hlas mocne volá pomoc neba?
Mlčím. Zatiaľ sedím a píšem. Vlastne už dopisujem. Nemám čo. Beriem do rúk ruženec. Spomenula som si, že Panna Mária bola skutočnou mamou a ona ju v tejto chvíli môže /a verím že aj chce!!!/ potešiť
Modlím sa: „Mami, ak chceš potešiť túto maminu cezo mňa, tak mi to daj poznať...“
Ozaj, čo by ste na mojom mieste robili vy?
