Vypleští na mňa svoje hnedé oči a poteší sa. Veď ako inak - rehoľné sestry sa spájajú s charitou, a s rozdávaním, všetkého čo sa rozdať dá - a tak hneď srdcervúce začne:
„Ahoj teta." - povie svojim príznačným prízvukom a vystiera ku mne ruku.
Usmejem sa: „Ahoj, a ty tu čože sedíš na nákupných košoch..." - pýtam sa, snažiac si „nevšímať" jeho ruku.
„Tá, ja čakám." - vysvetľuje malý. „A na čo?" - rastie moja zvedavosť. „No, na to, aby som dostal korunku. Nemáš jednu takú, čo nepotrebuješ? Takú čo máš navyše... Daj..." A začína opakovať frázu, ktorú tak často počúvam od detí s čiernymi vlasmi a hnedými očami.
Preruším ho. „A na čo ti bude? Si hladný?"
„Dík móre, to nie pre mňa, teta." - vysvetľuje - „To je pre apa."
„No a ocko nechodí do práce? Nemá peniažky?"
„Ta, hej. On chodí do roboty, ale v krčme má sekeru a nechcú ho tam pustiť... Tak musím pýtať aj ja, aj brat, aj sestra... Chápeš? "
„A kde sú tvoji súrodenci?" Obzerám sa dookola. „Tam kde ja, teta. Jano sedí tam v košíkoch, Amanda tam pri tom žltom aute, Dávid tam, kde je to veľké auto. Vidíš ich?"
Videla som. „A tvoj ocko je kde?"
„Ta , on sedí tam, pri obchode." Naozaj. Sedel tam. Na múriku, v chládku. V jednej ruke držal pivo a v druhej štangľu salámy(bez chleba). Jedol a pozorne sledoval, kto si berie koše a ako dlho sa zdržiava v „úkryte".
Obrátila som sa k môjmu novému kamarátovi: „Počúvaj a už ti niekto dal korunky, ktoré nepotrebuje?" Malý súhlasne pokýval hlavou a začal vyťahovať z vreciek. 50 centovky i 1 eurovky.... Spolu sme ich počítali... a ja som neverila vlastným očiam. Suma, ktorú synátor vyzbieral pre svojho otca bola viac ako 35 €. Vynásobila som to piatimi (lebo toľko súrodencov mal môj malý kamarát). Prenikol ma nemý úžas....
Premýšľala som, koľkí z nás v ten deň prispeli k tomu, aby sa otec rodiny dostal naspäť do krčmy, kde ho už ani krčmár nechce pustiť....
A prišla som k jasnému záveru: Ak bude niekto odo mňa pýtať „korunky naviac" - nedostane ich. Premením ich na chlebík a na milé slovo.
