„Myslíš, že sa Maťo vráti do škôlky?" - pýta sa a v ruke drží plyšového medveďa. Pozerá mi do tváre a volá o pomoc. „Áno, myslím, že sa vráti. Aj keď to nebude hneď. Zlomil si nohu a musí počkať, kým sa uzdraví." Usmejem sa a netuším koľko "dverí" som otvorila v detskom srdci.
„ To je moja vina, že si zlomil nohu." - vyhŕkne Deni a pozerá sa do zeme.
Pohladím ju po vlasoch. „Ty si chcela, aby si Maťo zlomil nohu?" - pýtam sa a snažím sa nájsť koreň tohto nepríjemného pocitu.
„Nie,"- krúti hlavou. „Ale ja som ho bola zavolať u nich doma, aby sa šiel hrať na ihrisko." -vysvetľuje.
„Veď to je od teba pekné."- snažím sa ju potešiť. „Keby som ja mala takého kámoša, ako je Maťo, určite by som urobila to isté. Chcela by som sa hrať s ním."
„Nie! Ty tomu nerozumieš!" - rozplakala sa a pozerala sa na mňa. „Maťova mama mi povedala, že keby som ku nim nebola prišla a nevypýtala by som Maťa von, tak by nemusel mať zlomenú nohu a teraz ležať v nemocnici. Je to moja vina." Jej vzlykot prerýval ďalšie slová.
Držala som v náručí malého človiečika, ktorý sa zvíjal pod ťarchou nezaslúženej a nepravdivej viny. Nebolo možné vysvetliť mu, že nie je zodpovedný za Maťovu zlomenú nohu... Ostalo len jediné prianie. Aby sa vrátil do škôlky, aby jej prepáčil. Aby....
Zavolala som jej rodičom. Krátko som ich poprosila o to, aby som mohla popoludní priviesť zo škôlky domov Deni, lebo chceme ísť na návštevu... Súhlasili.
A tak sme sa popoludní vydali na cestu. Kúpili sme čokoládu a prekročili prach nemocnice. Deni držala svoju malú ruku v mojej a vypytovala sa: „Však nezomrel? Však sa vráti? Však mi odpustí?" Prikyvovala som.
V areáli sme stretli aj Maťovu mamu. „Ideme za Maťkom,"- pozdravili sme sa a usmiali. Pozrela sa na Denisu. „Od teraz, budem ja svojmu synovi vyberať kamarátov, a ty medzi nich patriť nebudeš." Povedala chladne a chcela odísť.
„Počkajte,"- zastavila som ju. „Čo počkajte?"- zvýšila na mňa hlas a ukázala na dievčatko prstom. „Keby nebola vtedy prišla a nechcela ísť s Matejom na ihrisko, dnes tu nestojíme. To všetko je kvôli nej. Ona je vinná!" Denisa vzlykala a stále mocnejšie zvierala moju ruku.
„Nie je vinná."- povedala som pokojne, pozerajúc sa do tváre, ktorá nebola schopná prijať iný názor. „Keby sme chceli nájsť vinníka, tak pokojne môžem povedať, že vinná ste vy, pretože ste Maťa pustili s ňou na ihrisko a nešli ste s nimi. Keby ste ho neboli pustili von... Myslíte si, že by sa to bolo stalo?"
Nečakala to a pozerala sa do zeme. „A ešte niečo. Nie je dobré a ani správne, keď chcú rodičia striktne rozhodovať o tom, s kým sa budú priateliť ich deti."
Pozrela som sa na Denisu. Medveď v jej rukách sa potil slzami, ktoré patrili jeho veľkej kamarátke. „Deni, ideme. Myslím, že bude dobré, ak sa spýtame Maťa, či sa chce s tebou kámošiť, alebo nie. Čo ty na to?" Prikývla. Rozlúčili sme sa.
O chvíľu sme stáli na prvom poschodí. „Bojím sa." - šepkala. „Ja sa teším"- žmurkla som na ňu. „Tešíš? A prečo?"- pozrela na mňa nechápavo. „Lebo to bude prevpapko. Maťovi sa ani nesníva, že za ním prídeme." „A čo ak...?"- chcela sa spýtať, ale nestihla, lebo sme práve otvárali dvere na jeho izbe.
„Denííííí!"- vykríkol z postele."No to ti trvalo. Už som si myslel, že ani neprídeš. Vieš čo tu všeličo máme? Už viem ako fungujú infúzie, to ti je aha..." - a rukami rozhadzoval okolo seba.
Ostala som stáť vo dverách a pozerala som na dve objavujúce deti. Nepotrebovali hľadať vinníka a vôbec ich nezaujímala zlomená noha.
A viem aj prečo. Tešili sa z toho, že sú spolu a že sú kamaráti....
Prečo tento príbeh? Spomenula som si naň v súvislosti s niekoľkými stretnutiami počas uplynulých dní. Často v nich zaznievalo slovo: „Ty si vinný! Ty si na vine! To je tvoja vina!"
Prečo to hovoríme? Nie preto, že sa bojíme pozrieť do vlastného vnútra, alebo prijať realitu života? Nie je čas prestať hľadať vinníkov, a začať hľadať dobro, ktoré je skryté v tých, čo nám skrížili cesty života?
