Večer zazvonil telefón. Smutno – vážny hlas rozprával o tom, ako bol dva dni na súdnom pojednávaní. Majiteľ tohto hlasu tam sedel ako pečiatka. Počúval. V srdci bolesť. Modlil sa. Nemohol iné...
Videl mladícku nerozvážnosť, už tisíc krát oľutovanú, no zároveň videl i tvrdosť zákona a „ľudskú spravodlivosť“, ktorá hrozí ako ostrie meča a chystá sa preseknúť slobodu mladých mužov ortieľom „7 rokov väzenia“
Sami títo mladí „bojovníci“ so životom, zmietajúci sa v neistote a možno bdejúci v túto rannú hodinu tak isto ako ja, povedali na pojednávaní toto: „My sme si neuvedomovali, že to, čo robíme je zlé...“ Veď keby poznali následky svojho činu, sotva by sa boli preň rozhodli...
Spomenula som si na svoju 19, 20, 21, či 22... Koľko krát ma napadlo urobiť niečo, čím by som bola výnimočná? Či to nie je normálna túžba človeka, túžiaceho po tom, aby si ho niekto všimol?
Každá, hoci aj malá „negatívna výnimočnosť“ prináša so sebou trest. Začína sa vo svedomí. Výčitky. Tvrdosť. Nepekné slová. Človek akoby strácal srdce, vnútro. Chce byť veľkým, odvážnym, mať široké lakte... Ale vnútro ostáva prázdne!!! Výčitka predierajúca sa navonok nahlodáva vzťahy. Ničia sa. Prichádza ďalší trest... Samota. Prázdno. Nútený pobyt v jaskyni kamenného srdca...
Je noc. Myslím na 4. mladých mužov. Čakajú na rozsudok. Trest už prišiel a priniesol v sebe aj poznanie. Každý skutok, aj ten neuvážený nesie v sebe následok a zodpovednosť. Ako sa cítia? Čo prežívajú...
V podvedomí vnímam hlas oznamujúci mi smutnú správu. Hovoril o tom, že sa za týchto chalanov modlí, a že ich určite navštívi (teraz sa to nedá, vraj by musel mať veľkú tlačenku). Myslím na ich rodičov. Spia? Pochybujem o tom.
No zároveň sa mi pred očami objavila mama, ktorá v jeden deň stratila svoje dve deti Lucku a Maroša. Vlastne ich nestratila. Boh si ich vzal do neba, lebo boli pripravené. Ona – Vlastička, ktorú som spoznala vďaka blogu, je malým svetielkom pre nás pre všetkých. Svojim životom hovorí o tom, ako Boh v jej živote nesie kríž a ako cíti, že aj je deti – tiež v tom veku, ako chalani čakajúci na odsúdenie – jej vyprosujú milosti.
Už to mám. Lucka a Maroš vedia ako na to, veď sa radujú pred Božou tvárou. A tak ich prosím, aby potiahli Ježiša za rukáv a porozprávali mu o tomto ľudskom súde. Viem, že sa zákon neobíde bez rozsudku. Ale stále tu je nádej, že to nebude až 7 rokov – možno len 5 alebo dokonca iba tri.
Nech to bude koľko chce, ale nech to tí chalani zvládnu. Nech je to pre nich čas, hoci nie ľahký, ale čas, kedy sa môžu veľa naučiť. Nech nezatrpknú a neodsudzujú celý svet za ich „nešťastie“, ale nech i v tom nešťastí vnímajú mnohých, ktorí sa za nich modlia a tešia sa na ich návrat.
Verím, že sa dnes pomodlíte za nich aj vy. Stačí jedna veta, jeden povzdych, za ktorým poviete úprimné: „Amen“.
PS: Dnes som si dovolila použiť Vlastičkine svedectvo bez jej dovolenia, dúfam, že mi bude už tu na zemi i v nebi odpustené. Fakt nám má čo povedať... A verím, že aj hovorí.
