Po chvíli vošla do kupé. V jednej dlani žmolila vreckovku a v druhej prsteň s bielym očkom. Už neskrývala úsmev prerývaný slzami. Tie sa kotúľali a uvoľňovali lavínu smútku a sklamania.
„Môžem vám nejako pomôcť?"- spýtala som sa.
„Vy? Nie,"- povedala zovierajúc pery - „ale ten „blázon, čo mi vzal kus života a daroval mi tento zlatý plech..." - pozrela sa na prsteň v dlani.
„Ublížil vám?" Neodpovedala na otázku....
„Viete, som pre neho, niekto komu vôbec nerozumie."....
Soňa začala vysvetľovať. S Marošom chodí už dva roky. Najskôr boli iba priatelia. Spájali ich spoločné výlety, rozhovory, vzájomne si pomáhali. Soňa ho počúvala, potešovala, keď mal problémy v práci alebo doma. Stačilo, aby jej zavolal, hoci aj o pol noci, že sa „nemá práve najlepšie"... vždy vedela, čo má spraviť, ako sa ho dotknúť, ako mu pomôcť... Jej srdce rozumelo jeho životu. A bola šťastná. Odkryla mu veľa zo svojho vnútra, aj keď nikdy nedostala spätnú väzbu a nevedela, či jej naozaj rozumie. Nevadilo jej to. Mala niekoho, kto s ňou kráčal a pri kom sa aj ona cítila užitočná... Ani si nevšimla, že je iba obyčajné „mača", ktoré pomáha umývať cudzie laby.
Okrem „počúvania", začala pomáhať aj v jeho firme. Keď nestíhal, písala za neho správy, robila výkazy, vybavovala poštu. Slová: „Zlatko, mohla by si..." ju naštartovali v každom čase.
Stala sa „utierkou na okuliare", ktorú oslovia vo chvíli, keď si treba vyčistiť zrak a pohnúť sa trocha s čistejším pohľadom ďalej.
Toľko krát mu o tom chcela povedať, ale strach z hádky, strach z toho, že stratí toho, koho „miluje" jej vždy zatváral ústa i srdce. Ostávala jej iba nádej, že aj ten, ktorému pomáha, raz príde na to, ako jej možno pomôcť... , že raz keď jej bude ťažko a nebude vládať niesť bolesť svojho srdca ostane pri nej stáť. Nechcela, aby jej niečo vysvetľoval, potrebovala iba jeho prítomnosť... aby bol iba pri nej... ako priateľ....
Konfliktom nevedela zamedziť. Prichádzali a jediný spôsob ako ich vedela riešiť, bolo jej ospravedlnenie sa, na ktoré bolo počuť : „Zlatko, ja som vedel, že sa znova ozveš. Bola si rozrušená."
Prišli zásnuby... A Soňa si bola istá, že je to aj nový začiatok. Mal to byť štart, kedy ju Maroš začne chápať, kedy pri nej bude stáť, kedy ju objíme a povie: „Zlatko, neboj sa. Ja som s tebou. Spolu to zvládneme."
Niekoľko dní po zásnubách Soňu prevalcovala hrozná správa. Jej jediný brat havaroval. Bojoval o život. Okamžite volala Marošovi, chcela mu povedať, ako veľmi ju to bolí, ako ho potrebuje... No z druhej strany sa ozvalo: „Zlatko, dobre že voláš. Preposlal som ti emailovú poštu, môžeš ju teraz hneď vybaviť? No áno, čo sa týka tvojho brata, to poriešime večer. Je silný, zvládne to." Hovor sa skončil. Soňa sedela ako omráčená, hľadiac na monitor, na ktorom blikalo osem nových správ - súrnych na vybavenie. Nemohla uveriť, že by bol niekto taký tvrdý a bezcitný! So slzami v očiach ťukala bezmyšlienkovite odpovede klientom, ktorí reklamovali tovar.
Jej myšlienky sa utápali v bolesti. Prevalcovala ju. Nevládala sa brániť, alebo niečo vysvetľovať. Chcela tak veľa? Chcela objatie, pochopenie, povzbudenie, chcela počuť: „Zlatko, je mi to ľúto. Som s tebou. Neboj sa. Teraz nemôžem, ale večer spolu zájdeme do nemocnice..."
Stmievalo sa. Do nemocnice šla v ten večer sama... Bol to jeden z najkrutejších večerov, ktoré prežila. Stála bezmocne pri posteli svojho brata. Prístroje ťukali pravidelne a snažili sa presvedčiť srdce, aby sa prebudilo k normálnemu životu.
Skrz naskrz jej srdce prenikala samota. V jednej chvíli prestala byť tou silnou ženou, ktorá chcela za každú cenu chápať iných a pomáhať im. Bola taká, aká je v skutočnosti v hĺbke svojho srdca, každá žena. A teraz k tomu bola aj vyčerpaná. Chytila sa poslednej slamky, ktorú videla ako záchranu. Vytiahla z vrecka mobil a: „Maroš, som v nemocnici. Potrebujem ťa...." Na druhej strane bolo počuť povzdych: „Nestresuj! Nebuď hysterka a nerev! Nemôžem za to, že teraz prišiel klient! Slzami nič nedosiahneš, si ako malé trucovité decko!"... ďalej už nevládala počúvať.
Jej slzy neboli prejavom hystérie, ale volania o pomoc o priateľstvo, o pomocnú ruku...
Keď mi Soňa rozprávala svoj príbeh, stále sa hrala s prsteňom.... Bolo mi jasné, že do tohto vzťahu investovala všetko a nedostala ani to málo, čo tak veľmi potrebovala...
Nechtiac sa aj mne vykotúľala slza. „Sestra, prečo plačete?" - zbadala to.
Usmiala som sa..."Pretože viem, ako bolia vzťahy, ako to bolí, keď vás druhý sklame." Podali sme si ruky a chvíľu sme sa pozerali na seba.
Z vlaku vystúpia skôr ako ja. A tak som mala možnosť premýšľať. Nad čím? Nad tým prečo sa vo vzťahoch zraňujeme. Prečo stratili muži srdce princa, ktorý dobýva kráľovstvo, a ženy sa zasa obrnili do panciera samostatnosti. Nad tým, prečo si nedokážeme naozaj povedať, čo cítime vo svojom vnútri a prečo sa nevieme počúvať... a premýšľala som nad úsmevom človeka, za ktorým sa skrýva často aj bolesť...
Čo sa s tým dá robiť? Skúsme prejsť s inými kus cesty tak, aby sme nezranili ich vnútro....
PS: Soňa mi dovolila napísať jej príbeh. A ja jej ďakujem za to, že napriek bolesti, kráča ďalej - aj keď bez Maroša.
