Ale ako som k tomu vôbec došla...
Sneh, ľad, zima, lyže, sánky a korčule boli neoddeliteľnou súčasťou môjho detstva. /prichádza mi na myseľ otázka: „boli?“ – prečo používame minulý čas? Prečo za každú cenu hľadáme dvere, za ktorými sa zatvára to najkrajšie, najobjavujúcejšie, najúprimnejšie – jednoducho naj... obdobie života?/A dnes som sa znova stretla s ľadom – na klzisku, kde sme sa vybrali spolu s našimi škôlkármi – možno budúcimi slávnymi hokejistami. Traja drobci si priniesli aj korčule a hokejistickú výstroj. Keď sme vstúpili na klzisko, prepadla ma akási tajná závisť a smútok z toho, že som „dospelá“ a k tomu ešte aj „zodpovedná za deti“ a že nemôžem byť dieťaťom, ktoré si obúva korčule a so žiariacimi očami vybehuje na ľad. Že by Niekto počul šomranie môjho srdca? /V posledných dňoch sa mi to stáva a niekedy ma prepadne pocit, že niekto kto býva podľa škôlkárov až nad oblakmi sa na mne dobre zabáva./ Na lavičkách už sedeli ďalší „zodpovední“. Boli to rodičia škôlkárov. A hádajte, čo vyberali zo svojich tašiek a ruksakov? Kor – ču – le!!! Obuli si ich a naháňali sa po ľade, len tak iskrilo. A ja? Priznám sa, v duchu som sa hádala v Tým hore a hovorila som Mu: „Aj ja si prosím korčule. Aspoň na chvíľu... A mimochodom. Decká máme aj na ľade. Aj na ne treba dávať pozor...“ V tom ku mne prikorčuľovala jedna mamina, super žienka, a hoci sa označuje nálepkou: " neveriaca“ má v sebe dosť lásky a radosti, ktorú rozdáva všetkým okolo. „Idete to vyskúšať?“ Výhovorky nepomohli. Ochotne prisľúbila, že sa aj so svojim manželom postará o deti a už aj vyzúvala korčule.V tej chvíli si všetci dospeláci nasadili masku jastraba a čakali. Hádajte na čo? Na môj krasokorčuliarsky výkon – nielen na to, hlavne na môj pád... Ale keďže mi od malička do hlavy vtĺkajú poučku: „že kto niekam lezie, musí aj spadnúť a to len preto, aby mohol znova vstať,“ bolo mi to jedno. Po 12 rokoch som sa znova postavila na ľad. Videla som, ako sa akési „tváre nevedia odlepiť z plexiskla“ ale bolo mi to jedno....Rozbehla som sa. Postupne som naberala stabilitu a pýtala som sa: „Čo chcú títo ľudia vidieť?“ Odpoveď prišla rýchlo. Dal mi ju malý Daniel. Prikorčuľoval ku mne a spustil: „To je super, že sa vieš aj korčuľovať a nie iba modliť.“ Spomenula som si na čas strávený na gymnáziu.... Občas v nedeľu popoludní som si vyrazila na klzisko do Dubnice. Boli tam aj moji spolužiaci – Milan /hokeju sa venuje až do dnešného dňa/, Danka a Janette /baby žijúce v zahraničí a pýtajúce sa: Kde domov múj“/. Počkali sme sa, chytili sme sa za ruky a v štvorke sme hodinu korčuľovali popri mantineloch. Riešili sme otázky zmyslu života, náboženstva, viery... A nakoniec sme sa nikdy nedohodli. Vždy mi tí traja povedali niečo, ako: „Ty si hrozná! Nechápeme ako sa to dá, aj sa blázniť, aj sa modliť.“Malý Daniel ma držal za ruku. A počkal kým sa dosmejem. Začali sme sa naháňať. Ten chalan, hoci má iba 5 rokov, nosí v sebe veľmi jemné posolstvo života. Vie vystrájať a zároveň, vie rozmýšľať – my dospeláci tomu hovoríme, že má veľké srdce.Zadychčaní sme zastali pri hokejistickej bránke. Videli sme ako sa ku nám blíži „šéf“ tejto akcie. „Sestra, ako sa vám korčuľuje?“ „Ako po 12 tich rokoch“ – smiala som sa. Ale to bol iba začiatok našej ľadovo – horúcej konverzácie. „Viete,“- povedal, : „ja neverím v modlitbu. A oveľa lepšie korčuľujem, ako sa modlím. Ale chcem Vás poprosiť....“ a spustil monológ o svojom živote, problémoch, práci... Nakoniec som mu povedala: „A keďže ja verím v silu modlitby. A asi sa viem lepšie modliť, ako korčuľovať, tak porozprávam o vás Ježišovi...“ A znova som vyrazila brázdiť korčuľami ľadovú plochu. Myslela som na to, ako je dôležité robiť správne ryhy v ľade, ani nie hlboké, a ani nie plytké. Uvedomovala som si čo všetko musím spraviť, aby som sa mohla otočiť, zabrzdiť a zároveň sa pozerať pred seba... Bolo veľa hodín a my sme museli odísť. Moji malí ľadoví kokejisti vytvorili hada a tak som sa ochotne zapojila a zaviedla ich k mantinelu. Dospeláci to ocenili: „Sestra. Dobre, vám to ide a ani ste nespadla.“ Naozaj. Dnes som nespadla, ale aj tak „moje na chvíľu“ požičané korčule pomohli niekomu vstať... Ako to viem? Jednoducho. Keď sme odchádzali zastavil ma „šéf“: “Sestra, ja som vás volal. Príďte s deckami aj o týždeň. Máte to zadarmo.“ Prídeme...
