Mala som to na minútu vypočítané. Po mojom „málo hlučnom" zabuchnutí dvermi a vyprovokovaní niektorých zvedavých veriacich som začula zvuk zvončeka... Začínala sa omša.
Posadila som sa do lavice a snažila som sa sústrediť na to, čo bolo predo mnou... Usmiala som sa na ešte ospalého farára, ktorý hovoril niečo, ako že sa dnes budeme modliť za zomrelého „L".... a že si máme spytovať svedomie...
Potom lektorka prečítala lekciu, organista zaspieval žalm a všetci sme svorne čakali na kázeň. Na ráno by sa zišlo nejaké povzbudenie, alebo aspoň úsmev, či prianie, aby sme sa spoločne prebrali do nového dňa.
No nič také neprichádzalo. Farár statočne prečítal evanjelium a potom otvoril ďalšiu knihu. A znova spustil. Nie v mene svojom, ale v mene iného autora, ktorý mal zrejme v úmysle niekomu vyspytovať svedomie : „ A robíte toto? A veríte? A prijímate s láskou Eucharistiu? A ...." Po tretej otázke som sa zhrozila....vidiac, že moja nedokonalosť mi radosti do nového dňa nepridá.
Moji „spoluveriaci" zrejme mali tie isté pocity. Hlavy mali sklonené a doteraz som neprišla na to, či z dôvodu „spánkového deficitu" alebo zo „sprchy slov", ktoré im pripomínali ľudskú nedokonalosť...
Ešte že cez prijímanie sa to rozhýbalo. Farár značky : Smutniak smutný sa konečne pozrel svojim ovečkám do očí... Hoci len na chvíľu. Tie jeho boli unavené. Bez radosti. Bez života.
Vychádzajúc z kostola som sa pozrela do tvári ľudí. Boli zamyslené. Smutné. Nakazené.
Neviete prečo????
Kráčala som po ulici. Niečo vo mne mi hovorilo, že nechcem, aby okolo mňa chodili Smutniaci smutní, ale Radostníci radostní.
A hneď som hodila pred seba mincu úsmevu....
Vďaka všetkým, ktorí mi ju hodili späť....
PS: Viem, že každý z nás môže mať „zlý deň" - ale priznajme si to, povedzme o tom a neskrývajme to za slová iných...
