Pre mňa bol ten tohtoročný výnimočný. Pomaly každý týždeň mi oznámili, že niekto, kto skrížil moje životné cesty sa niekam preplavil.
Včera. Košice. Cintorín. Rozlúčka s Júliou, mamou, ktorá vychovala 8 detí a čo povedala, bolo a ostáva pre ne sväté. Mama, ktorá bola autoritou a ostane navždy. Mama ako darkyňa života i riešení v životných situáciách. bola som hrdá na to, že poznám jej deti i jej sestru. A hlavne preto, že mnohí hovorili: „Nemusíme sa modliť za ňu. Ale modlime sa k nej.“
Netušila som, že v ten istý deň...Vo chvíli, keď sme sa modlili za Júliu, sa vydal na poslednú cestu života aj Pavol. Bolo to na druhom konci Slovenska. V Bratislave.
Všetci sme ho volali jednoducho: „Ujo z Bratislavy.“ Bol vojakom. A bol realista s dobrým srdcom. Šikovný kutil, perfektný opravár bicyklov a všetkého, čo nefungovalo správne...
Bavil sa o všetkom, len nie o večnosti. Vyhlasoval sa za zarytého ateistu. A tvrdil, že ak posledný raz zatvorí oči, tak potom je pravda iba jedna: „Už nič nie je.“ Čudovali sme sa jeho životnej filozofii. Nedefinoval zmysel života, ale pomáhal, kde sa dalo.
Pamätám si, že keď som bola ako dieťa, niekoľko krát sa u nás objavil so svojou manželkou. Bolo to milé stretnutie. Za jeho prísnosťou sa skrývalo niečo nežné, niečo čo on skrýval za vážnosť.
Vo chvíli, keď sa dozvedel, že sa stanem rehoľnou sestrou, na chvíľu stratil reč. Raz dostal odvahu zájsť k nám do Bratislavy do kláštora – lepšie povedané pred kláštor.
Potom sme ho nejako prehovorili, aby šiel dnu a veľmi sa čudoval, že nám tu chýbajú mreže, že máme postele, koberce, nábytok... Asi sa mu nepotvrdila predstava zo stredoveku.
Nasledovali 2 roky mlčania. Až jeden večer. Znova Bratislava. Dovolila som si zazvoniť na dvere jeho bytu. Môj habit ho zjavne vyrušil. Ale zvládol to. Nevyhodil ma, i keď mal na mále. Sedeli sme v obývačke. Každý v primeranej vzdialenosti.
A prvá informácia, ktorá sa mi od neho dostala v podobe krátkeho dialógu, sa dá zhrnúť nasledovne: „Majka, dohodnime sa. Ja sa budem baviť o Pánu Bohu so všetkými, ale nie s tebou.“ „Ujo, tak veríš, že Boh je, alebo nie? Vieš, ja sa o ježibabách s nikým nebavím, pretože viem, že neexistujú. Baviť sa o tom, čo nie je, nemá cenu.“ Usmial sa.
Rozprávali sme o všeličom možnom – politika, rodina, zdravie... Po hodine už sedel oproti mňa v kresle a dokonca vnímal moju prítomnosť, aj pomedzi správy.
Odchádzala som. Rozlúčila som sa, ale on nastúpil so mnou aj do výťahu. Na otázku: „Prečo?“ zaznela odpoveď: „Chcel som byť s tebou.“ Usmiala som sa a podali sme si ruky.
Často som na neho myslela v modlitbe. Prosila som Pána aby mu otvoril srdce. Jeho manželka sa za neho každý deň modlí... A.?!?
Prišiel deň D – preplával. A ja sa ho v duchu pýtam: „Ujo, tak je? Alebo nie je?“ Verím, že raz sa stretneme a dá mi odpoveď: „Majka, mala si pravdu. On tu je“
