Len tak "náhodou" som si otvorila evanjelium sv. Lukáša. Písal o tom, ako žena stratila niečo veľmi cenné... a po mnohých rokoch som si všimla som si, že to bolo na niečo dobré...
Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie. Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.“ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“
Pane Ježišu,
keď zrátam všetky drachmy zeme,
spýtam sa na to, čo ešte teraz chceme?
Keby sme ich poznali ako dar tvojej lásky?
Mali by sme mať na čele vrásky?
Mlčíš. Nie preto že si nemý,
Mlčíš, do lásky k stvoreniu ponorený.
Mlčíš, a túžiš, aby sme ich mali,
aby sme v z lásky na lásku premieňali.
Keď žena dostáva drachiem desať,
nevie nič iba nad tým plesať,
má bohatstvo, má čo jej treba,
má v srdci radosť a to je kúsok neba.
Počíta drachmy v prvý deň, v druhý i tretí,
zrazu jej jedna na zem zletí.
Gúľa sa po zemi a skryje sa v prachu,
koľko že žienka prežíva strachu.
Lampa už svieti, vo svetle možno veci nájsť,
do všetkých kútov i pod prach môže zájsť.
Metla to všetko vymetie von,
jagá a leskne sa človečí dom.
Zrazu je čisto a radosť rastie,
namiesto strachu prišlo šťastie.
Priateľky, susedky poďte k stolu,
oslávime nájdenie stratenej spolu.
Aký dar je drachiem desať?
Aká milosť, keď sa jedna stratí?
Ak ju nájdeš, môžeš plesať,
Boh ti všetko lásku vráti.
Dom je čistejší, prachu tam niet,
Anjeli vedia, že krajší je svet.
Duša človeka si oblieka nový šat,
vie, že Boh mu chce lásku dať.
