Z hotela v Tatranských Zruboch vidíme vľavo majestátny Gerlach s kotlom uprostred. V strede je štít s typickým názvom Bradavica. Vpravo rozložitý vrchol Slavkovského štítu.
Tiahne sa zo Starého Smokovca do výšky 2452,4 m n. m. a modrou značkou sa dá za 5 a pol hodín na vrchol vystúpiť. Prvý výstup k vrcholu uskutočnil v roku 1664 J Buchholz. V súčasnosti je turistami vyhľadávaný vyhliadkový štít, pretože sa dá absolvovať bez horského vodcu a bez špeciálneho turistického výstroja.
Povesti hovoria, že Slavkovský štít bol kedysi najvyšším vrcholom Vysokých Tatier. V roku 1813 sa vraj z vrcholovej kopy zosypali do Veľkej Studenej doliny mohutné skalné bloky, ktoré je možné vidieť dodnes. Doposiaľ však nie je isté, či sa to skutočne stalo alebo nie. Faktom ale je, že Slavkovský štít oddeľuje Veľkú Studenú dolinu od Velickej doliny a je jedným z najkrajších štítov Vysokých Tatier.
Doposiaľ som nevystúpila na Slavkovský štít a pravdepodobne už sa mi to nepodarí. Ale pod jeho vrchol som sa dostala. Obišla som si ho Tatranskou magistrálou z dvoch strán.
Cestou zo Skalnatého plesa na Hrebienok. O tejto ceste som už písala v minulej reportáži z Vysokých Tatier. A dnes by som chcela priniesť malú reportáž o ceste druhým smerom z Velického plesa na Hrebienok.
Je deväť hodín, keď vychádzam z Tatranských Zrubov a púšťam sa modrou značkou. Prechádzam územím, kde bol kedysi les. Teraz je tu iba polom, víchricou vytrhnuté korene stromov sú zarastené burinou a trávou. Miesto nie je fotogenické, napriek tomu vyťahujem fotoaparát aby som zachytila na prvý pohľad neviditeľnú krásu.
Roztancované poľné kvety tesne pred odkvitnutím
Malý motýľ, ktorý nikdy nevzlietne
Oranžový psík, ktorý nešteká a nehryzie
Vystupujem k lesu, víta ma slnkom presvietený chodník. Kráčam sama. Manžel ostal v chrípke ležať na hoteli a ostatní turisti ma už dávno predbehli, kým ja som fotografovala. Ticho lesa občas prerušuje lekár stromov keď bubnuje do stromov, let drobného vtáka, žblnkot vody v bystrine,... a znovu sa ponáram do liečivého ticha.
Myšlienky sú zradné, vyťahujú na povrch udalosti posledných dní, o tom ako medveď napadol človeka. Prehrávam si v hlave ako by som zareagovala ja, čo sa dá v tej situácii robiť,...nemám riešenie a keby sa medveď objavil...zrazu počujem kroky, blížia sa z nenazdajky, bojím sa otočiť, už sú blízko...poľsky turista ma pozdravil a usmial sa na mňa keď videl ako som sa zľakla. Medveď sa teda nekonal a ja zdvíham hlavu, odmietam myšlienky a opäť sa nechám unášať krásami lesa.
Okolo chodníka rastú čučoriedky, zopár namrznutých ešte ostalo a chutia skvele.
Zvončeky nikdy nesklamú a potešia moje oko.
Rovnako ako suché hviezdy bývalých kvetov
Malé jazierka vody po nedávnom snehu zrkadlia stromy, podobne ako v tomto kameni.
Otvára sa výhľad na Gerlach a Velickú poľanu (1562m n. m.).
Som v oblasti kde rastie kosodrevina a pod ňou zostali zvyšky snehu.
Je dvanásť hodín a som na Sliezskom dome vo výške 1670 m n. m. Ak by som nefotografovala tak by som tu určite bola o hodinku skôr. Chvíľku si posedím pri Velickom plese a vodopáde, ktorý ho zásobuje vodou zo zasnežených končiarov týčiacich sa navôkol. Vydávam sa Tatranskou magistrálou, po červenej značke smerom k Hrebienku. Podľa ukazovateľa by som za necelé dve hodinky mohla zostúpiť o 400 metrov dolu.
Výhľady do Velickej doliny ma zamestnávajú natoľko, že som zopárkrát zle našľapla na ceste vybudovanej z balvanov. Dávam si príkaz pozerať hlavne pod nohy a občas sa zastaviť a pozrieť navôkol.
Prichádzam pod zasnežený hrebeň Slavkovského štítu. Opieram sa o veľký balvan a odpočívam. Som pod vrcholom a vyzerá to, že by som mohla vystúpiť k nemu,....nie nemohla. Som štyri hodiny na ceste, cítim únavu v netrénovaných nohách. Pred sebou mám ešte hodinku cesty po kamennej ceste.
Urobím par fotografií smerom k Slavkovskej doline
A smerom na Královský Nos (2273 m n.m.). Podľa povesti pri poľovačke na kamzíky naň vraj vystúpil uhorský kráľ Matej Korvín.
Cesta dolu by mohla ísť rýchlejšie ale nejde, vyžaduje pozornosť a opatrnosť aby sa človek správne zorientoval medzi skalami a dobre našľapol. Schádzam dolu a ozýva sa stará bolesť v kolene. Šľachy nemajú radi dlhé zostupy a začínajú protestovať.
Opúšťam kamennú cestu a zostupujem lesným chodníkom a keď sa objavuje na jeho konci svetlo, tak jasám od radosti. Fotografujem už unavená a preto je fotka roztrasená tak ako moje nohy. A ešte ma čakajú necelé tri kilometre po rovnej cestičke zo Starého Smokovca k hotelu v Tatranských Zruboch.
Osem hodín mi trvala dnešná asi 12 km túra pod Slavkovským štítom.
Je podvečer, slnko pomaly zachádza za obzor a okolitá krajina zachytáva jeho oranžovú žiaru. Cítim sa unavená a súčasne som na seba hrdá,...ešte sa viem dotknúť krásy, ktorá je iba zdanlivo tak vzdialená.
