Štvrť sa nachádza západne od centra Paríža. Začali ju budovať v roku 1958 a odvtedy tu vyrástli, do viac ako 100 metrovej výšky, tri generácie mrakodrapov. Slúžia ako administratívne budovy veľkých firiem a finančníkov. Sú tu obchody, hotely ale i obytné budovy. V centre štvrti je veľké námestie Esplanade de la Défense. Námestie a jeho široké okolie plní funkciu obrovskej pešej zóny. Doprava bola presunutá do podzemia alebo do okrajových časti štvrte. Množstvo zelene, parkov, fontán, sôch dávajú tejto štvrte Paríža špecifický charakter. Zatiaľ, čo historická časť Paríža je plná turistov a mimo turistickú sezónu sa stíši, vyprázdni, La Defénse je miesto, kde sa žije po celý rok rušným každodenným životom. Trvale tu býva cez 30 000 ľudí a do zamestnania sem dochádza okolo 200 000 ľudí.
La Defénse som si užívala na pravé poludnie spolu so zamestnancami firiem, ktorí sa vyrojili z mrakodrapov do priľahlých reštaurácii a parkov. Obedňajšiu prestávku. využívali osamelo, posedením na lavičkách s fastfoodom v rukách, alebo rozhovormi na schodíkoch pri fontánach alebo prechádzkou po parkoch. Väčšina z nich bola v oblekoch, s bielymi košeľami a kravatami,... alebo v slušivých kostýmčekoch sekretárok, alebo vybehli v trenkách a tričku aby si dali obedňajší jogging okolo námestia. A občas som stretla i deti, šantiace, hravé v parkoch v domácom prostredí.
Parížania sa rozhodli, že mrakodrapy môžu byť iba v La Défense aby sa historická časť Paríža zachovala. Podľa mňa rozumné rozhodnutie. A tak po návšteve tejto štvrte poznám aj druhú tvár Paríža, tú, ktorá smeruje do budúcnosti.
Ak máte chuť vydajte sa na prechádzku spolu so mnou, urobila som pár fotografii:
La Defénse v diaľke, pohľad z výšky Eiffelovej veže, v línii námestia Trocadéro
K La Defénse som sa vydala od Víťazného oblúka, po asi 5 km Avenue Charles de Gaulle. Je pokračovaním Avenue Champs Elyssees a je na jednej línii s Museé du Louvre. Je to jedna z najdlhších, cez 10 km dlhých, priamych osí Paríža.
Cestou som narazila na sochu Sizyfa, ktorý si tlačil svoj obrovský balvan po kopci, hľadiac smerom k La Defénse. Prisadla som si k nemu unavená slnkom pravého poludnia, uvažujúc, či aj moje snaženie nebude zbytočné, či nebudem sklamaná. Ale kontúry cieľa mojej cesty boli čoraz jasnejšie a túžba poznať, čo je to za zvláštny útvar v tvare kocky ma hnal dopredu.
Prvá fontána a vôkol zamestnanci firiem pri rozhovoroch, relaxu počas obedňajšej prestávky.
Prvý kontakt s mrakodrapom tejto štvrte.
Obytná časť priamo v administratívnom centre
Pohľad na Víťazný oblúk v diaľke a avenue, ktorú som prešla, z výšky námestia La Defénse
Ďalšia pestrofarebná fontána, pri ktorej stálo za to posedieť, odpočinúť, schladiť sa...
...a zadívať sa do výšky a detailov okolostojacich mrakodrapov
Parky a sochy
Nákupné centrá
Trávnaté plochy na odpočívanie
Skulptúry
Expozície moderného umenia priamo na námestí
La Grande Arche. Stavba, ktorá ma priťahovala svojim netradičným tvarom. Keď som však stála priamo pod ňou bola som očarená jej čistotou bieleho carrarského mramoru, jej mohutnosťou (výška 110m, šírka 70m, hmotnosť 30 tisíc ton).
Fascinovali ma jej sklenené doplnky, ktoré sa nádherne vynímali za slnečného svitu.
Vystupuje sa k nej po schodoch, a každým krokom vyššie sa dá vidieť viac z Paríža. Dánsky architekt Otto von Spreckelsen navrhol pekné dielo.
Výťahy sú postavené tak aby umožňovali panoramatický výhľad.
A bolo zaujímavé pozerať z výšky na malých človiečikov pohybujúcich sa pod Archou na námestí La Defénse.
Výhľad na Paríž, z výšky 110 metrov je úchvatný, La Defénse je ako na dlani, v diaľke sa črtá Víťazný oblúk, Effelova veža,...
George Weigel vo svojej knihe, The Cube and the Cathedral, Europe, America, and Politics Without God, Basic Books, New York 2005 napísal (citujem):
„Ako v úvode uvádza autor, v prezentačnom materiále ku „kocke" sa píše, že Grande Arche je tak veľká, že by sa do jej vnútra zmestila celá katedrála Notre Dame. Veľký to symbol. Tak pre Mitteranda, ako aj Weigela. Tieto dve architektonické diela sú tak ideálnymi symbolmi dvoch odlišných poňatí kultúry, dvoch odlišných koncepcii ľudských práv, dvoch koncepcii Európy. Kocka symbolizuje ateistický humanizmus, katedrála humanizmus kresťanský. Navzájom sú tieto dve poňatia nezlučiteľné, svojimi „hodnotami" protikladné a kontrastné. Tak ako spomínaná kocka a katedrála. Pritom symbolika v názve nevyjadruje len ľahko viditeľný kontrast. Tak ako prezentačná brožúra ku Grande Arche, aj dnes v Európe prevládajúca ideológia sekularizmu si nárokuje viac - presiahnuť a prevýšiť starobylú kresťanskú kultúru, na čo cíti nárok. Preto treba povedať, že tento symbolický názov vybral Weigel svojej knihe naozaj dôvtipne a presne."
Katedrála Notre Dame, sa vraj zmestí do obrovskej Archy,...pozná však viac z tohto sveta, pretože prečkala niekoľko storočí. Obe však môžu tomuto svetu čosi povedať.
