Ráno sa zobudím a pozriem do zrkadla. „Nič moc“ poviem si. Pre istotu opäť zavriem oči a pokračujem v rozbehnutých snoch.
Pripravujem si, ako každé ráno, misku müsli a zalievam ich mliekom. Müsli sa minuli a miesto mlieka padajú do misky biele chumáčiky trávy.
Sadám za počítač, že si prezriem ranné meily. Bola som optimistka. Nech hľadám ako hľadám myš mi zmizla. Vydám sa na cestu za káblikmi a tie ma dovedú von na snehom poprášený trávnik.
Obzriem sa dookola, či ma niekto nevidí ako dohováram myškám a zaháňam ich domov. Ale zdá sa, že susedia majú svoje starosti, veď ich dom sa načisto pokrútil .
Sadám konečne za počítač. Vyberám dovolenku,... do stanu,...akože inak. A zrazu sa mi vyjaví asi najhorší obraz všetkých trempov. Na stanový tábor útočí stádo býkov.
Vybehnem von do záhrady, vyvenčiť psíka. Neuveriteľné veci sa tam dejú. Dve veveričky, páni drozd a ďateľ majú piknik v tráve a vedú spoločenskú konverzáciu. Ktovie, či ma pozvú...?
Ale kdeže, nič sa konať nebude. Náš pes nečaká na pozvanie. Jednoducho vbehne medzi nich a predvádza svoje najlepšie kúsky. Veveričky od neho utekajú kade – ľahšie a vtáci letia k oblohe.
Nuž tento deň má veľmi zvláštne napätie. Sadnem asi na rogalo a do nebies utečiem. Čo myslíte, pohľad z výšky bude vyzerať reálnejšie ?
