Virtuálny svet má pre mňa nečakané rozmery. Už neraz som sa presvedčila, že vzťahy môžu vznikať a fungovať aj keď sa ľudia nevidia, osobne nepoznajú. Alebo niekedy stačí iba jemný dotyk napísaného slova a ľudia sa na okamih stretnú, porozumejú si a znovu sa stratia vo veľkom anonymnom virtuálnom svete.
Napísala som blog "Depresia nie je fér..." a do súkromnej schránky som dostala správu, že mi "niekto" chce "niečo" poslať ...dala som adresu a dnes ráno bol zastrčený v mojej schránke malý balíček, bez adresy odosielateľa. Bola v ňom útla kniha s názvom "Hra o lidské štěstí". Ku knihe bolo pribalené CD s výberom hudby.
Otváram knihu a počúvam hudbu. Neviem sa sústrediť na text. Moja myseľ je u človeka, ktorý mi poslal ľudské šťastie. Len tak, nepovedal prečo...možno iba preto, že to v tú chvíľu považoval za dobrý nápad, možno...
Za oknami prší, je sychravý čas a ja namiesto depresívnej nálady cítim radosť, zvláštne teplo v hrudi. Zohrieva ma pocit šťastia, že niekde vo virtuálnom svete je ďalší človek, ktorého som sa dotkla a ktorý sa dotkol mňa.
Ďakujem ti virtuálny priateľ /priateľka
