Akurát som si chcel v nedeľu pred obedom trochu zdriemnuť, keď sa zrazu otvorili dvere a oslepilo ma denné svetlo. A vraj, ideme het. Pýtal som sa, či to musí byť práve dnes, lenže stará so mnou v týchto veciach príliš nediskutuje. Voľky-nevoľky, po pár mesiacoch som teda opäť raz vyliezol na svetlo božie. Ešte som však ani pedále poriadne nepovystieral, ani mladé pipky nestihol poobkukávať, a už ma stará súka rovno do električky.
To ma vytočilo. „Tak chcela si sa bicyklovať, alebo vyvážať v tejto starej upišťanej haraburde!?" hovorím jej. Aj som sa zľakol, či ma náhodou nevezie na šrotovisko. Na to som hádam ešte predsa len primladý. Našťastie sme na konečnej vystúpili a pokračovali po svojich. Zavelila, že do Limbachu. Prečo nie, vravím si. Cesta síce na môj vkus trochu premotorizovaná, ale zato pekná a, čo je hlavné, po rovinke.
V Limbachu nebolo nič, len veľké vily, zlé psy a za dedinou podozrivý les. Chcel som sa už otočiť naspäť, reku, na prvý deň by hádam aj stačilo. Lenže potom stará kdesi na strome vyňuchala turistickú značku. V tej chvíli mi bolo jasné, že mám po vtákoch. Moja stará je totiž blázon na značky. Ide po nich ako sliepka po zrne. Môžete trikrát hádať, kam tá značka viedla. Presne tak, do lesa. A poďho rovno po tom najstrmšom svahu.
Hnala ma po tých kopčiskách ako zdutú kozu, len som tak reťazou odŕhal. Ani asfaltka nestála za veľa, kde-tu som aj blato rozfŕkal. A že som si riadne zabrýzgal plášť, o tom snáď nemusím nikoho presviedčať.
Keď sme konečne prešli na druhú stranu lesa, mal som celého výletu akurát tak po radidlá. Už som sa tešil ako malá trojkolka, ako si doma konečne zložím kostru a chlipnem si maziva. Čo však čert nechcel, stará zbadala smerovník na akýsi Dračí hrádok či čo. A už ma začala prehovárať. „Vykašlime sa na hrádok", vravím jej, „pozri, tuná máme peknú asfaltku, kde sa tam chceš do húštiny terigať?" Všetko márne. Nakoniec som, starý somár, privolil.
Cestou hore som skoro umrel. Samá priekopa, samé poleno.
Mal som síce výhľad, hoci, keď mám pravdu povedať, videl som aj krajšie.
No prosím. A kvôli tejto hromade šutrov som sa tralalákal až hore. A vraj hrádok! Ešte aj v Oponiciach majú väčší.
Po odbočke na Dračí hrádok som už nekompromisne zamieril rovno domov. Mlel som z posledného, kolesá sa mi krútili už len zo zotrvačnosti. Z vyčerpania som sa dostal do akéhosi podivného delíria. Pochytila ma eufória. Ani neviem, čím to bolo, ale zrazu som bol šťastný. Popri ceste rástli púpavy, slnko sa pomaly plížilo k obzoru, asfalt bol hladký ako sklo. A ja som sa len tešil a tešil...
Ambróz
