Lenka Bajzíková
Stratiť zmysel
Horšie ako stratiť čuch a chuť je stratiť zmysel pre mieru vlastnej dôležitosti.
Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík: Mama s.r.o., Postriežky, Kuľtura baľšaja, Bežkyňa so záväzkami, Ambróz horekuje, O miestach a ľuďoch, Ja, moje kuchynské ja a Lenka
Horšie ako stratiť čuch a chuť je stratiť zmysel pre mieru vlastnej dôležitosti.
Viete, čo nám, Slovákom, veľmi nejde? Čakať v rade. Strkáme sa, vadíme, tlačíme, hromžíme a ľstivo sa usilujeme predbehnúť. Z kauflandu večne odchádzam s odtlačkom vozíka na zadku.
Najskôr som si myslela, že na Slovensku zbierame huby preto, že nás to baví. Potom preto, že sú zadarmo. Teraz som presvedčená, že s hubami je to podobne ako so zaváranými uhorkami. My ich zbierame preto, že jednoducho musíme.
Keď v obchode odmietnete igelitku, ste ekologicky zmýšľajúci človek. Ale keď odmietnete mikroténové vrecko, ste divný hipisák.
Práve som kŕmila syna teplou večerou, keď som v rádiu začula spravodajskú novinku. Akýsi mexický narkobarón sa sťažuje na neľudské podmienky vo väzbe. Vraj mu v base nedovolia spať a súkromie nemá ani len na toalete.
Ako by som ti to, synček. Zvrchovanosť sme si deklarovali, keď vznikala naša krajina. Nebolo ju síce až tak treba deklarovať, lebo to isté sme mali pripravené v Ústave.
Kto by bol ešte pred pár rokmi povedal, ako fajne sa nám bude žiť bez tri a pol palcovej diskety? Aj CRT televízory sme už pochovali. Chvalabohu. Nové telky sú tenšie, majú lepší obraz a vďaka nim sa mohli konečne začať vyrábať krajšie obývačky, bez ohyzdnej skrinky na televízor. Za klasickými žiarovkami mi o pár rokov bude hádam aj trochu ľúto. A keď bude celý svet na youtube pozorovať, ako sa pretŕha wolfrámový prúžok poslednej existujúcej stovky-žiarovky, možno sa mi aj brada roztrasie. Ale ako bude svet vyzerať bez sivobielych, šuštiacich a voňavých papierových novín, to si naozaj neviem predstaviť.
Darmo, kedysi bolo všetko lepšie. Cukor bol sladší, tráva zelenšia a víno vinovatejšie. Babičky viac háčkovali, deti menej pľuvali a muzika lepšie hrala. Aj dni boli, zdá sa, o kúsok dlhšie a hviezdy o lúmen ži
V roku 1995 bol môj život pomerne jednoduchý. Nosila som účes na hríbika a s mamou sme každý štvrtok na Rock FM Rádiu počúvali hitparádu Twenty five, ktorá sa neskôr volala Dvadsaťpäť a neskôr ešte všelijako inak, ale to ju už vysielali na celkom inom rádiu. Tam sme ju už nepočúvali, pretože to jednoducho nebolo ono. Zo zahraničných krajín som dovtedy absolvovala výlet do mesta Nowy Targ, z ktorého si nepamätám nič, a potom ešte dovolenku v Juhoške, z ktorej si teda pamätám všeličo. Napríklad more a loď. Spôsob, akým sa tam ku mne správali v obchode, v hoteli alebo v reštaurácii, si nepamätám vôbec, pretože mi to bolo šumafuk. Ako vravím, život bol pomerne jednoduchý.
Čas múdrych koncoročných bilancií ešte neprišiel, ale aj tak si bez výčitiek dovolím vyhlásiť tento rok za najmariášovejší, aký kedy bol. A nielen preto, že sa môj otec už po ôsmykrát umiestnil v prvej trojke mariášového
„Len pomaličky, aby ste sa nepomýlili. Všetko má svoj čas," povedal mi expresný poštový kuriér, pôvodom z Nitry, kým som chvatne vypisovala štítky na svojich tridsiatich štyroch krabiciach na odoslanie. Od expres
Keby som bola slávna herečka, speváčka alebo nejaká iná oná a Erika Judínyová by sa ma spýtala na moje hobby, povedala by som, že: "Spánok, Erika moja." Ja však slávna nie som a ani s Erikou som si ešte nepotykala, takže by som to
Už niekoľko rokov ma trápi môj nedoriešený vzťah, ktorý prechovávam ku káve. Nie, že by mi nedal spávať, a vôbec, nie je to o kofeíne.
Narodila som sa na sídlisku, a to nielen obrazne, ale aj skutočne, pretože na tom našom bola aj pôrodnica. Také bolo obrovské. Okrem toho tam bola aj škôlka, bývala tam moja babka s dedkom číslo dva a ešte aj sesternica, takže sa
Rok sa začal viac než dobre. Narodilo sa zdravé bábo a znovu ožil jeden starý dobrý vzťah. Tieto udalosti navzájom nesúviseli a so mnou súviseli len okrajovo, ale aj tak som si povedala: Kurníkšopa, toto bude dobrý rok, to sa dobr
V piatok ráno som sa zobudila krajšia, zdravšia, šikovnejšia, usmievavejšia a výnimočnejšia ako kedykoľvek predtým. Bol to skvelý pocit. Stúpila som bosými nohami na podlahu. Príjemne chladila.
Nikdy som nebola strachopud, práve naopak. Vozila som sa vždy na tých najbesnejších kolotočoch, spúšťala po tých najkľukatejších tobogánoch a keď ešte v Považskom Inovci zvykol padať sneh, lyžovala som na tých najstrmších svahoch.
Francúzsko je úžasná krajina. Priam pitoreskná. Jej obyvatelia sú okúzľujúci, výborne varia, spievajú, bozkávajú...vraj... No a najlepší spôsob, ako sa k nim priblížiť, je naučiť sa ich reč. Dá sa nepodľahnúť?
"A ty máš koľko rokov, dievčatko?" Dievčatko najskôr spýtavo pozrelo na otca a potom tete v okienku nesmelo ukázalo tri pršteky. Toto je prvý záblesk, najstaršia momentka, ktorú si dokážem vybaviť. Neviem, prečo práve takáto všedná, z budovy SZM, má tú vzácnu výsadu byť mojou prvou. Niečo na nej asi bude.
Príjemná júlová sobota, tesne pred polnocou. V hlavnej zasadačke krčmy v Klátovej Novej Vsi prebieha neformálne stretnutie miestnych think-tankov z dediny a blízkeho okolia. Vzadu v ľavom kúte sedí diskusný referent číslo 1 a mračí sa. Prevráti do seba pohárik bezfarebnej tekutiny, tresne ním o stôl a takto vraví svojim prisediacim: "Vy všetci ste závislí na internete!"