Minulú sobotu ma moja stará naložila do vlaku. Mal som čerstvo po jarnej údržbe a tak som ani veľmi neprotestoval. Nakoniec, nebol to žiaden medzinárodný expres, náročného výletu som sa neobával. V batožinovom vozni sme sa s kamošom viezli v sprievode odpruženej horskej omladiny, ktorá si teraz hovorí mauntín. Plášte mali ako hrochy a odľahčené úplne všetko, pri silnejšom vetre by možno aj vzlietli. Len si lietajte, fagani, veď aj na vás raz príde, pomyslel som si.
Vystúpili sme v Trenčianskej Teplej. Tam to trochu poznám, vedel som, že pôjdeme do Teplíc a zastavíme sa na kávu, možno sa aj ubytujeme. Čakal som krátky pohodový výlet po okolí a potom naspäť domov. Odkiaľ som mal vedieť, že ma bude stará dva dni vláčiť krížom cez celé Strážovské vrchy? Pravdupovediac, mohlo mi to napadnúť podľa spacáka a stanu, čo som viezol.
Počasie našťastie prialo a cez Omšenie a Dolnú Porubu sa išlo príjemne. Nadhodil som starej, že na prvý deň by aj stačilo, a ona na to, že či som sa s koňom zrazil. Nuž, veľa nechýbalo...
Za dedinou však cesta končila a k najbližšiemu asfaltu sme sa museli doterigať po strmých lesných zvážniciach. To bola rana pod sedák. Hundral som a škrípal reťazami, na protest som sa dokonca hodil o zem, ale nepomohlo nič.
Aspoň že výhľad stál za to.
Večer sme sa utáborili na peknej čistine pri potoku. Zem bola rozrytá diviakmi a dostal som na noc strážiť zvyšok slaniny, takže som sa príliš nevyspal. Nadránom sa navyše celkom slušne schladilo, drkotal som sa ako v Prašiciach na hradskej.
Ráno sme vyrazili do Zliechova. Bolo tam rušno. Stretli sme veľa upravených ľudí na ceste do kostola a zopár neupravených na ceste zo sobotňajšej zábavy. Mali tam zastávku s čalúnenými kreslami a za ňou aj toaletu. Také nemajú ani v Topoľčanoch. Bude to asi bohatá dedina.
Z diaľky sa mi páčila ešte viac.
Do Čičmian viedlo ešte sedem kilometrov zúfalého stúpania. Dorazil som tam s vyplazeným zvončekom. Bola veľkonočná nedeľa a v čičmianskych záhradách rozkvitli kraslice.
Musím sa priznať, že myšlienka na ďalšie kilometre do kopca s mojou starou na krku mi už spôsobovala vážne obavy. Aj som pohrozil, že ak to pôjde takto ďalej, skončím s osmičkou alebo nadobro dušu vypustím. Našťastie, nasledujúca cesta Rajeckou dolinou svojím spádom prekonala moje najtajnejšie sny. A keby v Rajeckých Tepliciach stará nešliapla na brzdu, zastavil by som až v Žiline.
Ambróz
