Dvoj-trojdňová polievka putuje mačke. Koláče sa v rúre trošičku pozabudnú a už sú mrchavé. Knedľa z obchodu by u babky pravdepodobne tiež neobstála. Pretože tak, ako všetky staré mamy, aj moja robieva tú najlepšiu parenú knedľu.
Rozdiel medzi domácou a kupovanou knedľou je obrovský. Keď knedľu z obchodu vyhodíte do vzduchu, capne na zem ako plná pamperska. Keď však vyhodíte knedľu od babičky, ľahučko sa vznesie do povetria, v najvyššom bode ostane chvíľku levitovať, a potom tíško ako pierko zosadne na zem. Panečku, to je taká knedľa, že pri nej zhasne aj sviečková. Pochopiteľne, žiadnu knedľu som nikdy do vzduchu nevyhadzovala, ale takto nejako by to podľa fyzikálnych zákonov malo fungovať.
Parená knedľa patrí k receptom, voči ktorým mám rešpekt. Nikdy som ju neskúšala, pretože by sa mi určite nepodarila taká, ako od babky. Keď som minule kúpila kapustu a zverila som sa jej so svojím nedostatkom, neveriacky pokrútila hlavou. Do toho mi z mrazáku zabúchala kačica, že to snáď nemyslím vážne a mám sa tú knedľu ísť okamžite naučiť. Že za prvé, mám na to vek a za druhé, ona tam do Vianoc trčať nebude. Tak som šla. S hydinou chcem byť radšej zadobre.
Varím rada aj napriek tomu, že som človek pomerne nepraktický. Spolieham sa na to, že ak prípravu knedle uvidím, vyskúšam pod dozorom, odfotím a ešte aj zapíšem postupom for dummies, čiže pre sprostých, tak sa snáď moja kačica pri tej knedli od hanby neprepadne. Takže, dummies, ideme na to:
Krok 1: Kvások
Babka ma v sobotu už netrpezlivo očakávala. Rozčľapla pre mňa do kastrólika štyri menšie vajíčka. Ak sú veľké, stačia tri.
Vajíčka babka zaliala pol litrom vlažného mlieka, ktoré zohriala na šporhelte. Mimochodom, všetky prísady do cesta, vrátane kastrólov aj pracovnej dosky, by mali byť vlažné alebo nahriate. Kysnutému cestu sa dobre darí v subtropickom podnebí. Kvasnice babka rozdrobila tak, že do nich zároveň vtláčala kryštálový cukor. Ono sa to potom lepšie rozondí, vysvetlila. Použila celé balenie plus kúsoček, ktorý ostal z predchádzajúceho pečenia. Ešte štipka soli, zamiešať a potom už len chvíľku počkať, kým sa kvások naondí.
Krok 2: Cesto
Kvások sme vliali približne do kila polohrubej múky. A potom miesiť. Miesiť a miesiť, ale pomaly, lebo babička vystrelí. Najlepšie to ide vo vyššom kastróle. V mise budeš cesto len naháňať, povedala mi. Vareškou sa hnetie ťažko, treba ju dvíhať do výšky, aby cesto nabralo vzduch. Kedysi ženy miesili len holou rukou. Aj mne sa viac páči takéto kontaktné miesenie skin 2 skin. Cesto je šťastnejšie a má väčší predpoklad, že z neho raz vyrastie sebavedomá a vyrovnaná knedľa. Akurát starej mame sa stále čosi nepozdáva. Vrtí sa okolo mňa, krúti nosom a naznačuje, ako mám správne vytvarovať ruku a do akej výšky ju dvíhať. Miesiš rýchlo, ubiješ ho, varuje ma. Z bitého cesta nič dobré nevzíde. Až keď je s mojou prácou spokojná, sadne si, ale neprestáva ma pozorovať.
Miesila som dobrých dvadsať minút, slow motion, s rukou ohnutou v tvare misky ako pri plávaní. Od polovice som už nemusela ruku dvíhať tak vysoko, stačilo do výšky kastróla. Až keď sa cesto prestalo lepiť a začalo sa osamostatňovať od kastróla aj od mojej ruky, poprášili sme ho múkou, zakryli čistou utierkou a nechali odpočívať. Potom ho babka ešte raz prehnietla a nechala nakysnúť znova. Šikovná si, Lenočka, to bude cesto ako riep, povedala. Čo je to riep? pýtam sa hlúpo. Neviem, to sa tak hovorí.
Celú tortúru s cestom iste zvládne aj šikovný robot s nastavteľným pomalým miesením. Je tu však isté riziko, že robotické miesenie oslabí citovú väzbu medzi vami a vašou knedľou. Okrem toho, my tu teraz makáme v oldschoolovej babičkinej kuchyni, takže na roboty, prosím, rýchlo zabudnite.
A teraz pozor, dummies. Doteraz sme sa ulievali pri miešačke. Tá práva murárčina prichádza až teraz.
Krok 3: Stáčanie
Ešte pred čarovaním na pracovnej doske sme s babkou vyrobili prístroj, v ktorom sa z kusa cesta stane plnohodnotná knedľa. Potrebovali sme na to jeden široký plytký kastról, druhý vyšší, ktorého okraje navlas priliehajú k prvému kastrólu, kus gázy alebo tenučkej bavlnenej tkaniny a gumu do gatí. Babka naliala do plytkého kastróla za ukazovák vody. V rodine máme krátke ukazováky. Potom okolo okraja gumou pripevnila kus látky a zakryla ho druhým.
Pokiaľ doma nemáte široký plytký kastról, druhý vyšší, ktorého okraje navlas priliehajú k prvému kastrólu, kus gázy alebo tenučkej bavlnenej tkaniny a gumu do gatí na výrobu parného knedľotransformátora, tak za prvé, ste trápny amatér, a za druhé, môžete použiť aj parné sitko s kusom papiera na pečenie.
A teraz späť k našej knedli. Hrniec nakysnutého cesta nám vystačí na dva kusy a niekoľko parených buchtičiek, čo sú vlastne baby knedle. Môžete ich potom šupnúť do mrazáku a vytiahnuť, keď sa budú hodiť. Alebo rovno poliať maslom, posypať kakaom a všetky zjesť. Ale to len v prípade, že máte birmovku a v stravovacej otázke ste vysporiadaný.
Cesto babka rozdelila na dve väčšie časti a jednu menšiu takto:
Potom ma nechala vyvaľkať cesto na hrúbku asi 1 cm a ukázala, ako ho treba stočiť. Stočiť ho treba normálne. Len pri každej otočke musíte trochu pritlačiť, aby si knedľa zachovala vnútornú integritu.
Zo zvyšného cesta sme nechali dieťa povykrajovať pätnásť malých buchtičiek. Keď chcú byť deti užitočné, netreba ich vyháňať z kuchyne. Len nervy treba obaliť cestom, najlepšie kysnutým. Všetko sme nechali ešte podkysnúť a medzitým sme postavili na sporák náš parný stroj.
Krok 4: Parenie
Keď zovrela voda, vložila babka do transformátora prvú knedľu a prikryla ju. Bude sa pariť pätnásť minút a medzitým sa nesmie odkryť, upozornila. Pozrela na kuchynské hodiny. Veľká ručička bola práve na dvojke. Ako tak prešľapovala pri sporáku, zrazu zneistela. Počkaj, má to byť pätnásť alebo dvanásť minút? Starkej ťahá na deväťdesiat, knedľu nerobila už niekoľko mesiacov. Zabudla. To nevadí, babi, upokojujem ju, urobíme kompromis, nech je tam trinásť a pol minúty. To nebude dobré, krúti stará mama šedivou hlavou. Keď sa knedľa nechá čo i len o chvíľočku dlhšie, zrazí sa. Keď sa odkryje skôr, bude v strede surová. Je to potvorské varenie, usmiala sa nervózne.
Hodinová ručička sa závratnou rýchlosťou blíži ku štvorke. Pánabeka, tak dvanásť alebo pätnásť? Napätie v kuchyni sa dá krájať. Babka nakoniec zúfalo privolí na trinásť minút. Našťastie máme knedle dve. Ručička sa už nachádza medzi štvorkou a päťkou, babka drží vrchný kastról za oba úchyty a prichádza moment pravdy: Čaká nás pod pokrievkou babkina vynikajúca knedľa, alebo nejaký anarchistický rudý boľševický nok?
Spod pokrievky sa vyvalila para a v opare sme zhliadli obrysy knedle. Vyzerala normálne. Babka si však chybičku krásy všimla hneď. Tu sa už začala zrážať, ukázala na malé spľasnuté miesto. Bola tam dlhšie ako treba. Dvanásť minút je správne, povedala triumfálne. Ale to už na doske prešľapuje druhá knedľa a pätnásť malých buchtičiek, ktoré sme potreli olejom. Baby knedliam bude stačiť päťminútová parná sauna. Konať však treba rýchlo a obratne. S tým budem mať sama v kuchyni trochu problém.
Hotovú knedľu sme opreli o bok dosky tak, aby mala spodok v lufte. Nech sa nespotí. Amatéri použijú kuchynskú mriežku.
Starká bola po ochutnaní s knedľou nespokojná. Cesto malo byť redšie, poznamenala, nabudúce ho radšej mies predsa len varechou. Neviem, či si dám povedať. Knedľa všetkým chutila a buchty boli zmetené z povrchu zemského ešte v ten istý deň. Obéznej mačke cvakli zuby naprázdno. Len netuším, ako to vysvetlím úbohému mrazáku. Keď ho ešte aj tá kačica opustila.
Dobrú chuť, dummies.
