Ďalej baby krv a šľacha, páriky, z ktorých jeden bude toho druhého po prvom kilometri presviedčať, aby šiel vlastným tempom, ale ten druhý nebude chcieť, hoci by asi aj chcel. Seniorov, ktorí si nepotrebujú nič dokazovať a bežia pre radosť, nie, žeby ostatní nebežali. No a potom sme tam my dve s Veronikou.
Na štart dobehneme vždy v poslednej chvíli. Ešte dve minúty pred výstrelom totiž na vedľajšom ihrisku jedna striasa z nohy dieťa a druhá, pripínajúc si štartovné číslo, dáva inštrukcie svojmu manželovi, kde sú piškóty a kde nájde náhradné pančuchy pre deti, ten však počúva len na pol ucha, pretože v duchu je už na pive s Veronikiným manželom, čo mu môže a nemusí vyjsť. Záleží od toho, či tých päť spoločných detí predškolského veku bude alebo nebude na nervy z toho, že im mamy zase niekam utečú.
Keby sme s Veronikou bývali na jednej ulici, boli by sme skvelé bežecké parťáčky. Delí nás však stovka kilometrov a tak, keď si chceme spolu zabehať, musíme sa voľky-nevoľky prihlásiť na bežecké podujatie. Je to skvelá príležitosť na rodinný výlet a zároveň motivácia k tréningu. I keď treba priznať, že naše momentálne životné podmienky poctivým tréningom príliš neprajú. Podľa toho to aj vyzerá. Nechcem sa vyhovárať na deti, pretože naposledy sme v Topoľčiankach na stupni víťazov videli stáť ženu, ktorá v jednej ruke držala víťazný pohár a v druhej novorodenca. Rešpekt. My dobiehame tradične v poslednej vlne. Ja som trochu rýchlejšia, ale zase Veronika má čistejšie deti a miesto piškót im balí domácu stravu.
Za ten rok, čo spolu takto pobehujeme po Slovensku, sme sa už naučili, aké typy behov sú najvhodnejšie pre matky s komparzom a ktorým sa, naopak, oblúkom vyhnúť. Raz sme napríklad bežali preteky skladajúce sa z troch okruhov. To znamená, že sme trikrát museli prebehnúť okolo našich rodín, čo by bolo super, keby deti skandovali a povzbudzovali namiesto hádzania sa s plačom okolo maminých kolien v záchvate separačnej úzkosti. Vtedy bola Veronika posledná a nie som si istá, či počas behu aj nedojčila, a ja som dobehla v roztrhaných teplákoch. Odvtedy vieme jedno: Na okruhy nejdeme, v žiadnom prípade. A naši manželia vedia tiež: Pôjdeme na pivo, pre každý prípad. Alebo na palacinky.
Namiesto okruhov sme si obľúbili krosové behy v horách. Je to taká rýchloturistika v období, keď na tú skutočnú nie sú vhodné podmienky. Trasu, na ktorej by sme inak strávili pol dňa, takto zvládneme za slabé dve hodiny, čo je primeraný čas pre nás aj pre našich manželov. Treba uznať, že kým si my užívame v prírode, zvládajú to s deťmi skvele a bez reptania, a to aj napriek tomu, že nám málokedy vyjde počasie. A nie vždy sa je kam schovať. Ani raz neodmietli účasť.
Okrem toho si myslím, že oteckom tieto chvíle pomáhajú lepšie uchopiť materský svet. Keď som na jar dobehla do cieľa z behu po Štiavnických vrchoch, nikoho z našich som nemohla nájsť. V cieli nikto, ihrisko prázdne. Počkala som na Veroniku. Jej rodina bola vedľa v hoteli s veľkým detským kútikom, ale moje deti nikde, po mužovi sa zľahla zem. Nakoniec som podišla k autu a všetkých štyroch som našla krčiť sa v kufri nad obrazovkou telefónu, kde bežalo A je to. Na otázku manželovi, prečo pre lásku božiu nešiel s deťmi do hotela, odvetil, že nemal silu. Presne tak. Zúfalé riešenia, aj to je materský svet. Ešte nejaký čas som si z muža kvôli tomu uťahovala, ale v skutočnosti som mala hlboké pochopenie.
Pri výbere bežeckých podujatí sa snažím nepreceniť svoje sily. Nie tom v zmysle, aby som mala šancu na výhru, kiežby som raz mala. Skôr mi ide o to, aby to bol príjemne strávený čas a v cieli na mňa organizátori nemuseli čakať. Tento rok bol v tomto ohľade úspešný, snáď na jednu výnimku. Vždy som túžila vyliezť na Kľak. Potešiť sa výhľadom, členité Strážovské vrchy a Rajecká dolina ako na dlani, a teraz som mala šancu tam rovno vybehnúť. Nahovorila som pre zmenu kamaráta Andyho, ako inak, aj s rodinou. Mala to byť skvelá májová akcia, plná slnka, endorfínov a horského vzduchu, ešte aj natrénované som mala.
Prvé pochybnosti sa objavili, keď som sa po sto metroch v mrholení zaborila po členok do blata a v tej istej chvíli mi začal dochádzať dych. Neskôr sme sa s Andym predierali hmlou hustou ako zrazené materské mlieko, a že sme už hore na Kľaku, sme vedeli len podľa zmeny sklonu terénu a faktu, že som sa skoro zrazila so smerovníkom. Boli sme presvedčení, že najhoršie je za nami, a to sme ešte netušili, že dolu sa budeme kĺzať po zadku na tobogáne z blata a medvedieho cesnaku, a tesne pred cieľom si ešte vykúpeme tenisky aj s ponožkami v riave, v ktorej sa o pár metrov ďalej už dávno wellnessovali tí trenkoví. Do cieľa sme dorazili zároveň so seniormi bežiacimi dvojnásobnú trasu, takže naša hanba nebola až taká očividná. Bolo to však prvýkrát, čo som si počas preteku želala výmenu so svojím manželom, ktorý medzičasom hviezdil s Andyho manželkou a spoločnými piatimi synmi vo veku od jedna do päť rokov pri prehliadke rajeckého betlehema. Neviem, či si ich tam aj neodfotili.
Možno sa pýtate, prečo to vlastne robíme. Cestovať niekam a platiť štartovné, keď si môžeme rovnako dobre zabehať aj niekde v okolí a nestrápňovať sa pritom na chvoste dákej tabuľky. Nuž, ide o atmosféru, ale nielen to. Poznáte napríklad ten pocit, keď sa vám dieťa zatne na chodníku a nechce ísť ďalej? Inokedy som prehovárala, vyhrážala sa a uplácala, a teraz poviem: Pripraviť sa, pozor, štart! A oni normálne utekajú. A ešte niečo: Žiaden víťazný pohár sa nevyrovná pocitu, keď zavesia medailu na krk tomu vášmu krpatému, ktorý práve zabehol svoje prvé kratučké preteky, a nevie sa dočkať ďalších. Rovnako, ako ja.
