Zatiaľ mi je to však nanič, pretože moje deti sa zaujímajú o celkom iné témy. Napríklad, koľko je kvadrilión krát kvadrilión. Aké je hlavné mesto Zimbabwe. Koľko stupňov má láva. Preto ma vždy potešia otázky, ktoré si nemusím dohľadávať na wikipédii. Minule napríklad moje deti zaujímalo, či sú Mikuláš a Ježiško dvojičky. Nie sú, i keď, musela som podotknúť, majú niektoré spoločné črty. Sú dobrí, vševedúci a veľmi štedrí. Ale kým Ježiška v tej štedrosti dokážeme krotiť, Mikuláš sa vie riadne rozšupnúť.
Mikuláš totiž nechodí len plniť čisté čižmičky k oknám alebo ku dverám v jeden čarovný decembrový večer. Už niekoľko dní pred svojím sviatkom neúnavne obieha všetky možné inštitúcie: Materské školy, základné školy, starých rodičov, obecné úrady, obchody a námestia. Snažíme sa brániť, ale Mikuláš je nezastaviteľný. Keď bol manžel pred pár týždňami vyzdvihnúť dvojičky zo škôlky, zo skriniek sa mu k nohám zosypal celý stoh balíčkov. Jeden od škôlkarskeho Mikuláša, druhý od sponzorského Mikuláša zo školskej jedálne a ďalší od Mikuláša neznámeho pôvodu. A to si píšte, že títo škôlkarski Mikuláši si so zdravou výživou hlavu nelámu. Žiadne ovocie, žiadne špaldové jablkové krekry. Najzdraviší darček bol akýsi sliz zabalený v plastovej lienke, na ktorom bolo napísané, že môže spôsobiť trvalé znečistenie oblečenia alebo nábytku. Pravda, dary treba prijímať s pokorou, ale to si ten Mikuláš robí srandu, nie?
Pri troch deťoch som minulý rok doma narátala sedemnásť veľkých mikulášskych balíčkov a zopár malých. Tento rok už o niečo menej, pretože sme sa rozhodli na sto honov vyhnúť akémukoľvek organizovanému Mikulášovi. Okrem obecného. Ako rodina, ktorá v našej dedine znižuje vekový priemer o niekoľko percentuálnych bodov, si nemôžeme dovoliť nejsť na obecného Mikuláša. Starosta by ma na druhý deň sfúkol ako prašný sneh, že kvôli nám objednával ohňostroj naposledy, a že mikulášske balíčky si bezodkladne máme prísť vyzdvihnúť na úrad.
Takže sa vlastne trvalo zaoberám ďalšou ťažkou rodičovskou otázkou: Čo s tým kvadriliónom sladkostí robiť. Na wikipédii odpoveď nenájdem, a aj Marie Kondo by sa zapotila, keby ju pri kontajneri pristihli traja hysterickí predškoláci. A tak som najskôr hodinu triedila, potom sme niečo rozdali, niečo zjedli, niečo som skryla na bezpečné miesto (napríklad ten sliz) a niečo starostlivo poukladala do špajze podľa veľkosti, množstva stužených tukov a počtu kalórií.
Moje deti so sladkosťami narábajú každé po svojom. Jeden by ich najradšej sprášil všetky naraz, keby mohol. Druhý sa občas podelí. A tretí ich skrýva na rôzne miesta v dome, nosí vo vreckách a ukladá sa s nimi spať. Nocovať so sladkosťami je lepšie ako s hračkami. Balík želé cukríkov slúži ako ortopedická podložka, výborne kopíruje krivky chrbta. A nie je nič príjemnejšie, ako keď vám pri zaspávaní pod vankúšom tíško šumí Tatranka. Aspoň deti tak vravia.
Keď sme boli v škole na prváckej vianočnej besiedke nášho syna, na stole som zbadala dvadsať papierových škatuliek. Stŕpla som a povedala meno Božie nadarmo. To už aj Ježiško začal chodiť do škôl, na námestia a po obecných úradoch? Premýšľala som, či sú v tej krabičke cukríky pod kríže, alebo žabí sliz. Len prosím pre lásku Božiu, nech to nie je kinderko!
Vnútri však nič také nebolo. Bola to krabička od čaju obalená v baliacom papieri, ktorú pani učiteľka s deťmi vyrobila a ozdobila. V nej boli farebné papierové srdiečka a ozdôbky od detí, ktoré vystrihli na výtvarnej výchove. K tomu vianočný pozdrav a drobný prívesok, všetko ručná výroba. Pani učiteľka má štyri malé deti, prácu na plný úväzok, odpisuje na esemesky a keby som ju viackrát nevidela na vlastné oči, neuverím, že existuje.
V sobotu sme s deťmi vstali, vysypali sme krabičku a deťom som povedala, aby si na farebné papieriky napísali svoje želania. Prvák poctivo písal: Kor-ču-le. Le-go. Jeden dvojičkový brat si prosil pyžamko, ktoré sa nikdy neušpiní. To nie je zlý nápad, keď spáva s keksami, pomyslela som si. A čo keď ti naňho kvacne džem? Druhý brat sa vynašiel a nadiktoval celou vetou: Prosím si pyžamko, ktoré sa nikdy neušpiní, ani keď naň kvacne džem. Lístky sme zatvorili do krabičky, povedali čarovnú formulku, fúkli do nej a položili na okno.
Do rána boli lístky preč. Odišli k adresátovi a miesto nich chlapcov čakali tri lieskové oriešky, na znak troch plniacich sa želaní. Deti boli vo vytržení. Pošleme Ježiškovi koláčik! Povedali a vložili do krabičky linecké koliesko. Do rána zmizlo. Miesto neho chcel Ježiško najskôr vložiť do krabičky kokosový bonbón, ale nemohol ho v špajzi nájsť, pretože tata medzitým všetko poprehadzoval. keď hľadal orieškovú Linu. A tak našli chlapci dnes ráno v krabici papierové srdiečko s poďakovaním za maškrtu. Hneď mu odpísali. A ja sa teším, že aj teraz, v roku 2019, počas vianočných prívalových dažďov, ešte stále fungujú obyčajné vianočné čary.
Len musím ešte premyslieť, ako to urobím s tým pyžamom, lebo google mlčí.
Prajem vám šťastné, veselé a plné malých kúziel.
