Ja tomu šéfujem. Som šofér, stewardka, turistický sprievodca, záchranár a pojazdný bufet v jednom. Pýtajú sa ma, ako to zvládam. Ja že dobre. Deti sú sýte, umyté, oblečené, je dokonca možné, že majú na oboch nohách rovnakú ponožku. A nakoniec, od mamy sa predsa tak trochu očakáva, že bude svoje deti zvládať, keď už teda tak strašne chcela rodinu.
Premýšľala som nad tým raz v noci, keď ma dvojičky vytlačili z postele. Na drzovku. Kým si jedno z nich uplatňovalo nárok na nočné občerstvenie, druhé si ľahlo krížom cez moje miesto v prostriedku. Zaujímalo by ma, čo by na toto povedali spolky a združenia, ktoré radia rodičom spávať s deťmi v jednej posteli v záujme ich priaznivého psychického vývinu. Čo mám robiť, milé dámy, keď o štvrtej ráno zrazu nemám kde spať?
Iste, mohla by som preložiť bábätká naspäť do postieľok. Ale na to nemám odvahu. Nie po tom úmornom uspávaní, ktoré sa znova ťahalo takmer do polnoci. Ďalšia možnosť je, že by som sa do postieľky uložila sama. Pozoruhodný nápad. Dokonca by som si mohla zapnúť aj monitor dychu. Neviem, či by ma niekto vzkriesil, ak by ma náhodou postihlo náhle úmrtie, ale minimálne by o tom vedel celý barák.
Nakoniec som odolala. Uložila som sa konča postele a zakryla sa kúskom paplóna, ktorý ostal k dispozícii. Niečo ma omína na krížoch. Našmátrala som dudel. No jasné. Dudle sú zásadne poruke len vtedy, keď ich nepotrebujem. Viac by ma potešil pohár vody. Zvažujem, či sa mi podarí dostať do kúpeľne a späť bez toho, aby som niekoho zobudila. Deti by mohli prebudenie o tomto čase chápať ako ranný budíček. Skúsim to a misia má úspech, hoci z detskej izby sa ozvalo slabé zamrnčanie. Nič som nepočula, hej? Keby niečo, túto štafetu preberá tata. Na wc mi našťastie netreba. Tam vlastne chodím už len príležitostne, cez víkendy a tak. Všetko, čo stihnem cez deň vypiť, ide do mlieka. Pokúšam sa znovu zaspať na svojom kúsku postele, ale túto noc som bola hore už toľkokrát, že to nejde. Žeby som predsa len skúsila ten dudel? Deťom niekedy pomáha. Ale ako vidím, neoplatí sa. Druhé bábo sa už mrví...
Ranné prebudenie sa podobá skôr na prebratie z dvojhodinovej kómy, do ktorej som nadránom upadla. S dudlom otlačeným na líci a nezakrytá. Nevadí, niet času rozjímať, načim sa chystať von. Treba to stihnúť do dvoch hodín, kým nebudú bábätká unavené a mrzuté a starší nezačne priveľmi vystrájať. Ak sa mi to podarí, oslávim to vitamínovým doplnkom.
Tak. Toto je to zvládanie? Asi áno.
Keď som vyšla na ulicu, stretla som dievča, s ktorým občas prehodíme pár viet. Je to študentka brigádujúca v samoobsluhe. Ponúka sa, že mi pokočíkuje deti. Nie som si istá, či to myslí vážne, možno ani ona nie, ale vypýtam si telefónne číslo skôr, ako si to rozmyslí. O pár dní jej chcem zavolať, ale váham. Predsa len.
Naše mamy nemali pampersky, detské vysielačky, vibračné kresielka ani vlhčené utierky. Automatickú práčku ani umývačku riadu. Ale mali niečo iné. Rodičov, ktorí boli čoskoro po päťdesiatke na dôchodku. A ešte dievčatká od susedov. Deväť, desaťročné slečny, ktoré im na sídlisku kočíkovali deti. Kočíkovať bábätko bola pre ne rovnaká prestíž ako dnes nalakované nechty a tablety. Aj ja mám tablety. Anxiolan a magnézium. Neviem, či mi pomáhajú, ale verím, že organizmus zvýšený príjem horčíka aspoň eviduje v štatistikách. Keby som mala dievča na kočíkovanie, na tablety by som ani nepomyslela.
Dnes ale na ulici žiadne kočíkujúce deti nevidno. Rodičia o ne majú strach. O deti v kočíkoch, aj o tie, ktoré by ich mohli šoférovať. Aj ja mám strach, ale nakoniec zvíťazí únava. Zavolám. Nechávam svoje deti kočíkovať osobe, ktorú poznám len zbežne z niekoľkých rozhovorov v samoobsluhe a na ulici. A čuduj sa svete. Bábätká sa mi po takmer troch hodinách vrátili živé a zdravé, vykočíkované a usmiate. Ja som zatiaľ upiekla koláč, oddýchla si a našla čas venovať sa staršiemu súrodencovi. Paráda. K dokonalosti mi chýba už len jedna vec.
S trochou závisti pozerám na tie ružolíce bábätká, ako naťahujú ručičky po kvalitnej poobednej sieste. Keby tak niekto mohol pokočíkovať aj mňa. Som síce ťažšia, ale pokojne by ma mohli odstaviť na balkóne. Vydržala by som aj štyri hodiny a ani by som nemukla. Ale to asi nepôjde. Možno v budúcnosti, na dôchodku. V športovom kočíku pre dospelých. Bez dudla, ale zato s pamperskou. Už sa neviem dočkať :)
***
Týmto srdečne ďakujem svojim novým "dievčatám na kočíkovanie", Andrejke a pani Dáške, ktorá si za svoje kočíkovanie želala to, aby sme, keď príde čas, pomohli my tým, ktorí to od nás budú potrebovať. Urobím to s radosťou.
