Začala som bezodkladne, v utorok ráno. Zvolala som celý tím veľkonočných figúrok a započala nekompromisnú deľbu podľa tvrdých kritérií. V prvom rade treba oddeliť chutné a na jazyku sa rozplývajúce, spravidla nemecky hovoriace zrno od pliev, ktoré pod pekným pozlátkom skrývajú tukové vankúše z lacného margarínu a ich podiel kakaa sa udáva v promile. Našťastie, z rasovej segregácie ma nikto obviňovať nemôže, keďže celý kolektív je kakaovej pleti. Švajčiarsku, belgickú a rakúsku elitu som si odložila na bezpečné miesto a premýšľala, ako naložím s ostatnými.
Niektorí ľudia bez chochmesu odhadzujú neaktuálne figúrky rovno do smetí. Ja som však mäkota. Kraslice ma nechávajú chladnou. Ale keď na mňa vystrúha prosebný pohľad zajačik tými svojimi veľkonočnými očkami plnými očakávania, jednoducho nemôžem. Predsa len, je to živý tvor, navyše mláďatko. Poznám ten pocit ešte z Vianoc, keď som sa pokúšala zbaviť Mikulášov. No hoďte do kontajnera starčeka o palici, ľudomila, ešte k tomu svätca, preboha. Môže vari za to, že je po záruke?
Mikulášov, čokoládové gule a ďalšie ozdoby som vtedy uložila do krabice a zatvorila v spálni do komody. Komoda znesie. Spávajú tam síce dvojičky (nie v komode, v spálni), ale to som premyslela. V noci sme tam predsa s nimi a cez obed spia v postieľkach.
Niekedy vo februári som počas poobedňajšieho spánku išla skontrolovať a pozakrývať deti. V izbe už bolo dobrú polhodinu ticho, ale dvojičky nespali. Vyliezli z postieľok napriek tomu, že mali oblečené spacie vaky. Nepýtajte sa ma, ako to urobili. Našla som ich sedieť pri otvorenej zásuvke, hnedé tváre, hnedé ruky, hnedé ešte aj plienky. Zvnútra. A úbohí Mikulášovia s nahryznutou čapicou, do pol boka odratí, ale stále nažive, stali sa obeťou dvoch čokolačných batoliat.
Celú krabicu aj s ranenými Mikulášmi som potom zaniesla manželovi do pracovne. Tiež tam má komodu, ktorá veľa znesie. A presne na túto krabicu som si v utorok, pri jarnom upratovaní, spomenula. Vybehla som po ňu. Keď som otvorila zásuvku, v krabici som našla spúšť. Váľali sa v nej už len zdrapy vyblednutých mikulášskych plášťov a niekoľko vnútorností. Tiež vyblednutých. Vtedy mi svitlo, prečo manželovi začalo v ostatnej dobe vydúvať tričká a posledné nohavice si kúpil o číslo väčšie. Dlhodobý pobyt s figúrkami neprospieva figúre.
Vzala som krabicu, povyberala pozostatky a vložila som do nej čerstvú veľkonočnú nádielku. Po starostlivom zvážení som ju zaniesla naspäť do pracovne. Rodičia sa predsa musia pre svoje deti trochu obetovať. Aj keď je v stávke štíhla línia a celistvý chrup. No a čo, môj manžel je predsa ženatý.
Vyšla som von s odpadkami. Vtom zafúkal silný vietor a rozvial mi po dvore všetky vianočné pozlátka. Bodajťa pes, zanadávala som. Pes sa nenechal dlho prosiť, pribehol pozrieť, čo sa deje a pozlátka, na ktorých ostal kde-tu prilepený zvyšok čokolády, mu urobili veľkú radosť. Aj ja som sa potešila, že Mikulášovia naplnili svoje poslanie a urobili aj na sklonku svojej životnej púte niekoho šťastným.
Vyhodila som smeti a utekala dnu, naliať deckám cviklovú šťavu a pripraviť celozrnné cestoviny s cuketou a avokádom. Keď som z hornej police vyťahovala vrtuľky, znenazdajky ma prekvapilo stádo piatich elitných švajčiarskych jahniatok. Skočili mi na hlavu a odtiaľ na zem, kde sa rozbehli do všetkých kútov. Čo je to? spýtalo sa jedno dvojča. Koláda! zvolalo druhé. Mama, odbalíme si? Žmurkol na mňa tretí syn. Ale pravdaže, vzdychla som rezignovane. Pozbierala figúrky, zvolala celý tím a započala posviatočnú deľbu. Každému rovným dielom. Pozlátko si v pravý čas nájde pes, niekedy po Vianociach.
