Strašiť deti

Keď sa pozrieš von po polnoci a zbadáš blikať svetielko, rýchlo odvráť zrak. Je to svetlonoš. Omámi ťa, ani nevieš ako. Veľa ľudí kvôli nemu poblúdilo, nie všetci sa vrátili.

Strašiť deti
(Zdroj: nenabaja)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mala som päť rokov, vonku bola tma a babka sedela na kraji mojej postele. Duchnu som si pritiahla vyššie k nosu.

... a keď zaspíš, príde až k tvojej posteli a priľahne ťa. Vtedy nemôžeš poriadne dýchať, môžeš sa aj zadusiť. Aj mne sa to stalo, a suseda od nás, také pekné dievča, ale mrchavé, tá to neprežila.

Pri historkách o priliehaní moja duchna oťažela o ďalších osem kíl. Zaspala som, ani som nevedela ako, a predstavovala som si pritom, ako asi vyzerajú tie mátohy, ktoré sa po nociach zakrádajú ľuďom popod okná. Do rána som sa ani nepohla.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Strašidlá mali v rôznych obdobiach rôzne podoby. Ja som ešte stihla svetlonošov, priliehačov aj duchov mŕtvych, môjmu mladšiemu bratovi už chodili pred spaním pred dvere revať dinosaury a rôzne iné príšery z detských obrázkových encyklopédií.

Mama bola vynaliezavá, jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Ale dnes sa už skutočné, autentické strašenie detí nenosí. Z tajomných prízrakov vydávajúcich hrozivé zvuky alebo škrabot za stenami, z mátoh, ktoré vždy zmiznú z dohľadu stotinu sekundy predtým, než sa pozriete ich smerom, sa stali gýčové karnevalové atrapy, ktoré nikto neberie vážne. A každé malé decko dobre vie, že bubák neexistuje, ak by ho náhodou nejaká staromódna tetka na návšteve spomenula .

Skryť Vypnúť reklamu

No a presne preto nám tie decká, vážení, nechcú večer drichmať. Uspávanka zaspievaná, rozprávka prečítaná, o karkulke aj o zlatej priadke, deti unavené, ale aj tak trvá večnosť, kým sa prestanú metať po posteli a stíchnu. A keď je konečne ticho, vy počítate do šesťdesiat, alebo do dvesto, každý to má inak, a snažíte sa stiecť z postele ako Dalího hodiny, a najradšej by ste sa teleportovali do vedľajšej miestnosti, a štvornožky sa presúvate ku dverám, niekedy pritom aj zaspíte. A keď náhodou zavadíte nohou o hračku, alebo namiesto kľučky stlačíte omylom vypínač, aj keď len na pol sekundy, deti sú znova plné života a vy ste tam, kde ste boli pred hodinou.

Skryť Vypnúť reklamu

My sme to mali podobne. Traja chlapci približne v rovnakom veku odmietali zaspávať sami. Kým boli bábätká, akceptovali sme to. Lenže potom už bábätká neboli a večierky o ôsmej začali byť pre nás čím ďalej, tým otravnejšie.

Až do chvíle, kedy sa jedného večera, kedy sme opäť raz trávili čas v procese uspávania, neozvalo v detskej izbe pomalé, ale rázne zaklopanie. Čo to? Deti zneisteli. Kto to môže byť, v takúto nočnú hodinu? Predstavte si, predstavil sa. Bol to Martinko Klingáč. Ten z rozprávky, ktorý pestoval záľubu v unášaní mladých žien, a zmeneným hlasom mojej mamy spomenul, že si rád príde aj po malé detičky, ktoré nechcú spať. A potom spustil strašný rehot, pri ktorom stuhla krv v žilách ešte aj mne.

Skryť Vypnúť reklamu

A chlapci si vytiahli paplóny až na čelo a neodvážili sa pohnúť. Do piatich minút zaspali a spali až do rána, dokonca sa ani neodkopali.

Napriek nesporným výhodám sa môjmu mužovi takéto uspávanie nepáčilo. Nesúhlasil, aby sa nám po večeroch túlal po chodbe Martinko Klingáč. Jeho praktiky považoval za neetické. Ale keď v nedeľu mama odišla a uspávanie detí sa vrátilo do starých koľají, už v utorok sa Martinkov rehot ozval za dverami opäť, a tentokrát mal hlas môjho muža.

Deti sa Martinka báli, ale zároveň ich fascinoval. Desili sa, keď ho počuli prichádzať, no zároveň si vychutnávali pocit bezpečia pod perinou. Ale nebol zaujímavý veľmi dlho. Zistili sme, že strašidlá sú tak trochu ako spotrebný tovar. Bolo potrebné zaviesť inovácie. Keď už teda Martinko vystrieľal všetky náboje, vystriedal ho obávaný Gejza Mlátička, inšpirovaný občanom z horného konca dediny, ktorý mláti okolo seba lopatou, a potom ešte niekto ďalší. Až nakoniec sme deťom predstavili toho najobávanejšieho bosoráka všetkých čias: Palcožrúta.

Palcožrút je spolovice človek, spolovice mátoha, starý a zatrpknutý starec, ktorý chodí v noci po dedine s obrovským vrecom a deťom, ktoré nespia, odhryzne palec na nohe. Ale keď sa nedá, uspokojí sa aj s prstom na ruke. Robí to v tichosti, nerehoce sa, ale beda, ak sa vám prešmykne cez škáru v noci do izby. A skúste uhádnuť, čo nosí v tom obrovskom vreci, z ktorého podchvíľou na chodník kvapne krv?

Presne tak.

Palcožrút bol hviezda. Chlapci sa o ňom chceli dozvedieť všetko. Čo nosí oblečené? Bol to kedysi normálny človek? Čo sa mu stalo? Musela som vynaložiť veľa snahy, aby som nerozplynula auru tajomna, ktorá sa vznášala okolo jeho osoby, keď sme v noci v posteli počúvali jeho tiché pomalé kroky. Mama, a existuje niekto, komu Palcožrút naozaj odhryzol prst?

Spomenula som si na svojho strýca, ktorý je stolárom, a počas života mu zopár článkov skončilo na druhej strane cirkulára. Veru deti, existuje. Po vzájomnej dohode strýco pri najbližšom stretnutí chlapcom veľmi rád ukázal zmrzačenú ruku aj s farbistou historkou. Pretože keď som bol malý chlapec, nechcel som spávať, povedal. Chlapci zabudli zatvoriť ústa. A pred spaním sa pre istotu celí obalili paplónom.

Koľko kilometrov prejde Palcožrút každý deň? pýtajú sa deti pri večeri. Desať, niekedy aj dvadsať, tresla som len tak naverímboha. Chodí stále pešo? Nie, aby toho stihol viac, chodieva aj na vŕzgajúcom bicykli. Čo nosí oblečené? Šušťákovú bundu a čapicu. Kde býva? V Miezgovciach.

Názov dediny som si vymyslela, ale na druhý deň som s prekvapením zistila, že obec s takým menom naozaj existuje, a dokonca sa nachádza ani nie štyridsať kilometrov od nás.

O pár týždňov sme si urobili nedeľný výlet do Miezgoviec. Konali sa tam bežecké preteky. Našli sme tam Palcožrútov rodný dom, ako aj potraviny, kam chodí na nákup. Našťastie sme ho nestretli, pretože bol slnečný deň a vtedy Palcožrút nevychádza von.

Postupom času nás Palcožrút navštevoval čoraz menej. Akosi už nebolo treba. Palcožrút svoju misiu splnil.

***

V jeden novembrový deň, keď som viedla do školy svojho najstaršieho prváka, prechádzali sme okolo novinového stánku. Syn niekoho pozdravil. Kto to bol? Spýtala som sa.

No Palcožrút mami, oznámil mi chlapec so samozrejmosťou v hlase. Asi sa sem presťahoval z Miezgoviec, vieš? Obzrela som sa. Pri stánku si kupoval cigarety štamgast v šušťákovej bunde a námorníckej čapici. Vedľa seba mal opretý starý bicykel a v rukách držal tašku Billa, naplnenú na prasknutie, z ktorej, ako sa mi zazdalo, čosi kvaplo. Prehltla som naprázdno a rukou mu pomaly odkývala na pozdrav. Mimovoľne som si pritom spočítala prsty.

Lenka Bajzíková

Lenka Bajzíková

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  79
  •  | 
  • Páči sa:  128x

Mám doma štokrlík a neviem si potichu kýchnuť. IG: krupica_firnajs Zoznam autorových rubrík:  Mama s.r.o.PostriežkyKuľtura baľšajaBežkyňa so záväzkamiAmbróz horekujeO miestach a ľuďochJa, moje kuchynské ja a Lenka

Prémioví blogeri

Róbert Ďurec

Róbert Ďurec

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

6 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Skryť Zatvoriť reklamu