Vždy je to rovnaké. Nezáleží na tom, či ste v nemocnici ako pacient, alebo ako sprevádzajúca osoba dieťaťa, čo bol môj prípad. Preto, keď mi lekárka oznámila, že o dva dni môžeme ísť domov, prekvapila ma vlastná spontánna reakcia: Už aj?
Balenie batožiny nie je moja silná stránka. Na druhú stranu, za posledné štyri roky som bola hospitalizovaná trikrát, takže som vedela, do čoho idem. Balila som seba aj syna úsporne a bez zoznamu, s takou rozvahou, ako mi to len domáce podmienky dovoľovali. Manžel ma dokonca presvedčil, že ako sprevádzajúca osoba budem mať v nemocnici oveľa viac voľnosti ako bežný pacient, teda aspoň kým bude syn spať. Tak som trochu povolila uzdu a pribalila som si všeličo: knihy, ktoré mesiace odkladám, dokonca aj bežecké potreby. Už som sa videla, ako si pôjdem zabehať okolo Štrkovca, kým bude moje dieťa po obede odfukovať. Normálne som sa začala tešiť.
Príbor, šálka, teplomer. Čo z toho máte? Spýtala sa ma sestrička na príjme nacvičeným prísnym tónom. Pozrela som úkosom na svoju tašku, z ktorej vykúkali bežecké tenisky. Hmm. Ale na to som predsa myslela, nie? Sestra na odpoveď dlho nečakala, pohotovo mi položila pred nos erár a prekryla ním môj previnilý pohľad. A máte aspoň župan? Chcela som sa jej spýtať, či by stačila aj funkčná mikina, ale jej gargamelovské obočie mi nedalo priestor na žiadne nemiestne žarty. Ani keby boli myslené vážne.
Naše nemocničné bývanie ma príjemne prekvapilo. Mali sme so synom izbu sami pre seba, s vlastnou kúpeľnou aj balkónom s výhľadom na malý parčík so zeleňou. Kto by to bol povedal. Veľmi rýchlo som však zistila, že ani počas poobednej siesty sa ďalej ako ku kávomatu vo vestibule nedostanem. No, nezbláznim sa. Tenisky pošlem naspäť domov a hotovo. Sama seba som utešovala myšlienkou, že hoci som si nezbalila nič užitočné, aspoň som so sebou nevláčila štyri kufre, ako nejaká pipina.
A kúp mi prosím aj toaletný papier, dopísala som manželovi do zoznamu v esemeske, pri pohľade na prázdny držiak na záchode. Na ten som tiež pri balení myslela. Škoda, že niektoré myšlienky už ďalej nerozvíjam.
Sprevádzajúca osoba sa v nemocnici nemusí obávať žiadnych zákrokov. Žiadne kanyly v žilách, strach z bolesti a bielych plášťov. Vidieť však, ako tým prechádza vlastné dieťa, je často ešte náročnejšie. Aj napriek tomu, že dvojročný pacient si v spoločnosti rodiča vôbec neuvedomuje, kde je a čo ho čaká. Chvíľu pred operáciou si ešte veselo kotúľa po nemocničnej chodbe loptičku a chce si kresliť, akoby pred hodinou vôbec nedostalo dávku diazepamu. Mohli dať radšej mne. Keď som videla syna, ako sa v posledných poryvoch duchaprítomnosti usiluje zodvihnúť z operačného stola, najradšej by som si tam ľahla namiesto neho. Ostalo mi však len pár sĺz, ktoré som si ticho utrela do ovinutého rukáva erárneho nemocničného župana, väčšieho o sedem čísel.
Po zákroku naordinovali môjmu synovi na niekoľko dní tekutú až kašovitú stravu. Prvé bolesti však veľmi rýchlo pominuli, a potom som mu len ťažko vysvetľovala, že si má dať ovsenú kašičku, kým z môjho taniera naňho žmurkal kus bravčového. Keď nám na raňajky sanitárka priniesla tácku s dvoma lúpačkami, túžobne zvolal: Klobásky! Pár dní na to som na večeru dostala skutočnú klobásku, so šošovicovým prívarkom. Z tohto sa už nevykrútim, hovorím si, a začala som uvažovať, či sa klobása dá považovať za súčasť kašovitej stravy. Zhodli sme sa so synátorom, že dá. Keď treba, vieme sa dohodnúť.
Naše dni prebiehali monotónne, pomaly a lenivo. Po troch deťoch a štyroch rokoch na materskej celkom príjemná zmena. Uvedomila som si, že keď moji synovia nie sú spolu, strácajú silu. Sú mierni, ba priam poslušní. Len si to predstavte: Celé dni nemusíte nič variť ani upratovať, raňajky dostávate takmer do postele a na starosti máte jediného konvertovaného anjelika. Čestné slovo, keby tam ešte mali vírivku a saunu a doma by ma nečakali ďalšie dve deti a manžel, museli by ma odtiaľ odvliecť násilím.
To sa však, samozrejme, nestalo. Šla som dobrovoľne a rada, i keď po prvom dni doma som dostala svalovicu. Aj dvojičky prežili svoje prvé väčšie odlúčenie bez problémov. Niekoľko dní bude trvať, kým sa im zosynchronizuje stolica, zato rožky im narástli v priebehu minúty. Akoby sa naposledy videli pred hodinou. Ale teraz už musím ísť, lebo najstarší sa o chvíľu vráti zo škôlky, jedno dvojča na poschodí stále nezaspalo a o chvíľu začne do krbového prieduchu hádzať lego a na zemi ma ešte čaká rozliata polievka. Veru tak, doma je len doma.
