Rád s nami chodil na prechádzky. Vodítko však vôbec nepotreboval. Vždy sa obšmietal okolo a keď bolo treba, ohlásil sa. Iných psov si príliš nevšímal. Raz som mu len tak zo srandy prikázala, aby strážil spiace deti v kočíku, a on sa od neho dve hodiny nepohol. Nebol začipovaný. Varovali ho totiž vesmírní lidé. Nikto mu nikdy nesiahol kradmou rukou na mužstvo, a tak sa občas vyflákol na stráženie a odišiel na potúlku. Uprostred dvora mal svoju handru, bývalý sveter, ktorého sa nikto nesmel dotknúť, nieto ešte vyhodiť.
No a jedného dňa, to sme boli uňho na dvore ubytovaní asi mesiac, odišiel a už sa nevrátil. Teraz, keď bolo Maxíkovi konečne dobre, horekovali sme. Neviem, možno sa mu zunovali každodenné prechádzky. Možno mu prekážalo, že ho deti v kuse držia za ňufák alebo za chvost (mal šťastie, že bol naším psom, a nie premiérom). A možno ho uniesli vesmírní lidé. Ktovie.
Po dvoch týždňoch bolo jasné, že sa Max nevráti. Rozhodli sme sa preto, že si zadovážime nového kamaráta. Náš prvý rodinný psík, tešili sme sa. Nikdy predtým som v jednej domácnosti so šteňaťom nežila. Predstavila som si, ako sa deti na dvore hrajú so šteniatkom, my ich pozorujeme zo záhradnej hojdačky a radostne sa smejeme. Asi som videla priveľa reklamných spotov na hypotéku.
Prvé dni a týždne so šteniatkom sa skutočne približovali mojej vykonštruovanej idylke. O príjem a výdaj potravy sa dvadsaťštyri hodín denne staral manžel. Psík poskakoval medzi deťmi ako kozliatko. A bolo vskutku rozkošné. Malo štyri kilá, modré oči a drobné biele zúbky. Večer nám na terase driemalo na kolenách. Štvrté bábätko, ktoré zaspáva samo, ktorého údržbu s prehľadom zvláda tata a mama je len na hranie a pohladkanie. Pokojne by som v tej eufórii podpísala hypotéku.
Ibaže, pes nie je bábätko. Za dva mesiace naše milé šteniatko strojnásobilo svoju váhu a jeho drobné biele zúbky začali systematicky likvidovať všetko, čo sa im postavilo do cesty. Psíčkari vedia svoje. Zo všetkých topánok, ktoré sme pred ním starostlivo neuschovali, nám narobil crocsy. Celej rodine sa postaral o vetranie na teplákoch. Keď som raz chcela ponatierať deti opaľovacím prípravkom, krém mi vyliezol z tuby na piatich rôznych miestach. Raz som psa našla vo svojom pelechu, s použitou detskou plienkou pod hlavou. On si vzal vankúšik, pousmiala som sa. Ale potom som si všimla, že na terase je rozvláčených ďalších päť pampersiek. Už som vedela, prečo manžel vyložil vedro s plienkami na vyvýšené miesto. To neboli psie vankúšiky, ale bonboniéra. Čokoládová, rôzne príchute. Odvtedy naša denná produkcia ôsmich psích čokoládových bonbónov rozvoniava na okne do predsiene, ale obávam sa, že o pár dní ani tam nebude v bezpečí.
Pred prechádzkou som dostala stručnú inštruktáž. Na vodítku ho drž nakrátko, a ak sa bude ťahať, nedovoľ mu to. Ak neposlúcha, môžeš mu capnúť, ale nie rukou. Najlepšie mať poruke noviny. Už predtým som bola v dedine zjav, keď som šla s deťmi na prechádzku. Hore kopcom s dvojkočíkom a ďalším, ledva trojročným dieťaťom na detskej motorke. A keď sa unavilo, vysadila som na kočiar všetkých troch aj s motorkou. Okolidúce autá mi z ohľaduplnosti občas pribrzdili. Teraz, keď idem s plnou poľnou a ešte sa pritom stíham odmotávať z vodítka, uskakujú mi z cesty aj tí dvaja dedinskí pokémoni. Úprimne, som radšej, ak sa šteňa ťahá, lebo vtedy mám síce odkrvenú ruku, ale aspoň nevyjedá proviant z úložného priestoru. Skutočný problém však nastal minule, keď sa psík v polovici trasy ustatý zvalil do tieňa a odmietol pokračovať v ceste. Vtedy síce nemal ešte dvanásť kíl, iba asi šesť, ale aj tak to nebola žiadna čivava do vuittonky.
Zásadne sa nehrá s vlastnými psími hračkami, radšej má tie detské. Keď dvojičky občas zaspia v kočíku, nemôžem ich prikryť, lebo deka ho irituje. Stará sa aj o to, aby to deti príliš nepreháňali s dĺžkou spánku. Nie je ako Max. Urostred dvora však má svoju handru, bývalý detský batôžtek, ktorého sa nikto nesmie dotknúť, nieto ešte vyhodiť. Spomínala som na časy, keď som si pred rokom s bábätkom v šatke dávala kávu na stojáka, lebo som si nemohla sadnúť. Vychutnala som si ju lepšie než teraz, na roztrhanej záhradnej hojdačke so psom zahryznutým do lýtka. Ale keď som minule šla vyhodiť ďalšie rozožraté vedierko do piesku a jedno bábo mi víťazoslávne podalo psie "kako", praskli mi nervy.
Viete, keď raz niečo poriadne rupne, väčšinou to už nejde celkom napraviť. Zakaždým sa to pokúšam vysvetliť synovi, keď praskne balónik. Našťastie, moje nervy túto vlastnosť za posledné roky nadobudli. Trvalo mi nejaký čas, kým som si uvedomila, že šteňa sa predsa len v mnohom na to malé bábo podobá. Minimálne v tom, že naspäť vždy dostaneme len to, čo mu sami odovzdáme. Zodpovednosť je na nás.
Otriasla som sa, vzala širšie vodítko, ktoré sa tak nezarezáva do rúk, kočík, deti, bicykel, a šla. Psík sa potešil, nezanevrel na mňa. Chodí s nami na prechádzky rád. Len vo štvrtok býva ostražitejší, lebo vtedy chodí do schránky leták z Kauflandu. Minule sme cestou stretli mača. Malo peknú srsť, prikmotrilo sa a šlo s nami až domov. Autá zastavovali pri krajnici a čakali, až prejdeme. Dala som mačiatku napiť a najesť, potom si spokojné ľahlo s psíkom do pelechu. Takže - uvažujem - asi by nebolo odveci prikryť na noc detské pieskovisko.
