Cukrovinky Čierny Princ boli kedysi najpredávanejším artiklom v našom školskom bufete, popri obložených rohlíkoch (pozor, nie bagetách, rohlíkoch!) a čudnom nápoji Kolaloka. Ten sa predával v žltom sáčku so slamkou a hrozne zle sa pil, pretože ako inak by sa mohol piť nápoj zo sáčku? Ale reč teraz nie je o Kolaloke, reč je o cukrovinkách Čierny Princ. Samozrejme, úspech čokoládových pampúchov s penovou náplňou výdatne pumpovala televízna súťaž Koleso šťastia. Víťaz ich vždy blahosklonne venoval ostatným súťažiacim, s legendárnym dovetkom: „...A z tretieho výkladu vyberám pre súperov cukrovinky Čierny Princ." Ak by som vtedy v Kolese šťastia vyhrala ja, cukrovinky by som určite nikomu nevenovala. Do týždňa by som ich mala zjedené, pozlátkové obaly pekne povystierané a založené v hrubej knihe, medzi ostatnými. Zelené, modré aj červené.
Niekedy ma prepadne neodolateľná chuť na cukrovinky Čierny Princ.
Áno, aj teraz, keď prešlo snáď pätnásť rokov, odkedy som ich jedla naposledy. Ja viem, že podobné výrobky dostať aj dnes. Lenže už nie sú balené po jednom vo farebnom pozlátku, ale v plastových kartónoch. Majú desiatky príchutí, no žiadna mi už nechutí tak, ako kedysi cukrovinka Čierny Princ.
Keby mi počas mojej návštevy v minulosti ostalo po nájazde na školský bufet ešte trochu času a peňazí, zašla by som aj oproti do potravín. Tam by som si kúpila diétnu salámu, sirup a minerálku v sklenej fľaši a tiež vineu, fruko, pečeňový syr a možno barilu. Potom by som sa vrátila späť do súčasnosti a všetko by som ochutnala. Bola by som celá bez seba, obklopená pokladmi, ktoré boli kedysi také vynikajúce. Alebo nie? Možno by som sa radšej ničoho ani nedotkla. Zo strachu, že chuť sa vôbec nezmenila, len ja som už z tých nešťastných cukroviniek vyrástla.
