Na začiatok by to chcelo nejaké zdravé raňajky, vravím si. Snažím sa v kuchyni medzi údeným, sviečkovou a nedojedenými jednohubkami vypátrať nejakú vlákninu a vitamíny. To najzdravšie, čo som našla, bol štedrák. No veď orechy, no. Ale dám si ho s čajom, s kávou nie, pretože kávu už od minulého roka nepijem. Je to pľuha na žlčník.
Odstránim si z úsmevu makové zrniečka. Bolo by fajn vyjsť na ulicu, želať si s každým všetko dobré a jedovať ľudí dobrou náladou. Ale akosi nie je koho. Ulica je celkom prázdna, všetci sa mi niekam skryli. Asi za záclonu. Alebo aj ďalej.
Aspoň noviny by som si šla kúpiť, ale ani tým sa dnes nechcelo vyjsť. Nikomu sa nechcelo vyjsť. Chodím a chodím a premýšľam: čo len s tým dňom…Taká som dnes pracovitá, taká zorganizovaná, a nič, ani len do roboty sa nedá ísť. Môžem organizovať akurát tak topánky v botníku. Jedny som vytiahla. Pôjdem sa prejsť, niekam do lesa. To bude fajn, to je dobrý začiatok. Ale najskôr idem skúsiť na balkón, že ako je.
Je zima. Nejako podúva. Fúka ako besné. Ešte prechladnem. Topánky sklamane reorganizujem naspäť do botníka.
Studená podlaha začína oziabať. Pozriem na posteľ, posteľ pozrie na mňa. Asi idem naspäť pod paplón, zohriať sa. Veď čo s takým blbým dňom?
O dve hodiny ma budí Samuel.
“Poď na kávu”.
“Tak dobre, idem. Musím sa prebrať, veď sa už pomaly začína stmievať...”
...chvalabohu.
