Životabudič

Opúšťam slastné teplo perín. Vstávam a zvukový priestor malého bytu preberá na môj pokyn ujo z rádia. Toto už nie je nepriateľ, je to kamoš, pretože mu dávam slovo z vlastnej vôle. Viem totiž, že mi poradí s výberom garderóby. Dozvedám sa od neho všetko o rýchlosti a sile vetra, o rizikovom stupni číslo dva, ale zaujatá skúmaním obsahu chladničky som prepočula to najdôležitejšie - dennú teplotu. Len si to tak zamrmlal. Určite to urobil naschvál a ja teraz neviem, či bude dnes 16 alebo 26 stupňov. V tomto ročnom období a štádiu globálneho otepľovania prichádzajú do úvahy obe možnosti. Rezignovane na seba naťahujem prvý kus odevu, čo sa mi dostal pod ruku. Snáď som sa trafila. Potrebujem trošku rozchodiť toto letargické sivé ráno. Túžobne siaham po dóze s mojím kamarátom Životabudičom. On jediný je skutočný priateľ, pretože mi zbytočne nezatajuje správy o najvyššej dennej teplote a už vôbec zo mňa násilím netrhá paplón ako tí dvaja hlupáci. Naopak, pomáha mi. Vďaka nemu sú moje končatiny ohybnejšie, farby jasnejšie a ráno príjemnejšie. Jeho jedinou slabinou je to, že sa dokáže bez upozornenia minúť. Ako to napríklad urobil dnes ráno. Práve dnes! Z plechovej dózy na mňa po poslednom nájazde zostalo smutne hľadieť len zopár čiernych zrniečok. Namiesto endorfínov mi stúpol adrenalín. Aj to je niečo, vravím si a demonštratívne trieskam dvermi, aby sa aspoň časť z neho odplavila. Adrenalín teraz nepotrebujem, potrebujem svoj Životabudič! Môj cieľ je jasný a neškodne narkomanský: Práca počká, všetko počká. Musím najskôr nájsť nejaký podnik, lokál, prevádzku, kde mi dajú, čo chcem. Namierila som si to do zariadenia rýchleho občerstvenia, ktoré ako jediné otvorené v túto nekresťanskú hodinu láka zákazníkov dnu svojím farebným pútačom. Jedno jediné žlté písmenko napovedá, že ak budete chodiť častejšie, stane sa z vás Moletné Megero, Mlsný Maco alebo iné Monštrum. Ignorujúc túto nevábnu víziu objednávam. Životabudič tu podávajú v sympatických papierových pohárikoch, z akých ho pijú úspešné seriálové právničky cestou na obhajobu. Keďže mám ale od úspešnej právničky ďaleko a na žiaden proces sa neponáhľam, sadám si k malému farebnému stolíku a čakám, kým kamoš v papierovom pohári nadobudne tú správnu teplotu. "Nebude Vám vadiť, ak si prisadnem?" Dvíham hlavu a usudzujem, že otázka distingvovaného pána s rovnakým pohárom v ruke patrí mne. "Nech sa páči," odpovedám a dúfam, že pánko bude piť a čušať, alebo mi aspoň neotrávi seansu hlúpymi otázkami typu "do práce, do práce?" "Dnes ráno som zistil, že sa nám doma minula káva, predstavte si. Tak som musel zájsť sem, lebo bez dávky kofeínu by som snáď ani nedorazil do práce." "Sme na tom veľmi podobne," kútiky úst mi nadvihol môj prvý slávnostný úsmev tohto týždňa. "Je to hrozné, manželka na mňa pri nákupoch vôbec nemyslí, len samé pudingy a kašičky pre deti a ja nič..." vraví položartom. "Aspoň sa máte na koho vyhovoriť. Ja ak zabudnem kúpiť kávu, musím hromžiť sama na seba, alebo na plechovú dózu, ktorá za nič nemôže." "Myslíte, že nemôže? Plechové dózy vedia byť nepríjemné. Nikdy vopred neupozornia, keď sa v nich niečo minie." "To je pravda. Ale človek sa s nimi nemôže ani poriadne pohádať, kým s manželkou si môžete kedykoľvek spestriť ráno takou malou neškodnou vadenicou." "Vaša výhoda je zasa v tom, že vám nikto neprotirečí. Môžete na tú plechovú dózu zvaliť, čo len chcete, a ona všetko bez protestov prijme." Takto príjemne plynul rozhovor s distingvovaným pánom, deň sa rozjasnieval, stolík ožíval. Zhodnotili sme všetky za a proti našich ranných súputníkov s nerozhodným výsledkom. Len tak, akoby sme sa stretávali každý deň, nezaťažení formalitami prvého zoznámenia. Akoby sme boli zvyknutí debatovať o veciach, ktoré nám podloží do cesty hoci aj také obyčajné ráno. Až keď sme po chvíli vyšli na ulicu a vydali sa každý iným smerom, uvedomujem si, že môjho vytúženého Životabudiča som sa takmer nedotkla. Nechala som ho trčať na farebnom stolíku zaujatá rozhovorom, a napriek tomu sa cítim fit, pripravená popasovať sa s tým nešťastným pondelkom, keď už si dal tú námahu a prišiel. Zaujímavé. Prišla som na to, že môj Životabudič som si nekúpila v papierovom pohári a nechýbal ani v plechovej dóze. Ten dnešný mal okuliare a kravatu a prisadol si ku mne sám od seba. A ja som rada, pretože to bol dobrý Životabudič, presne taký, aký som potrebovala.