Začalo sa to z ničoho nič. Stará akosi pribrala a o mňa sa zaujímala čoraz menej. Aj som ju lanáril, reku, nasadni, stará, pozri, aké brušisko ti narástlo, aspoň niečo zhodíš. Ale ona len mávla rukou. Tušil som, že to nie je len tak, že v tom bude nejaký ráfik. Teda vlastne háčik. A veru bol.
Jedného dňa som vykukol von oknom z pivnice, a čo nevidím. Stará si štráduje ruka v ruke po ulici s nejakým cudzím vozidlom. Ešte sa mu aj milučko prihovára, tak, ako mne nikdy. Od žiaľu mi skoro puklo dynamo. Viete, ja by som to pochopil, keby mi nasadila barany s nejakým mladým fešákom, mauntínom alebo tak. Lenže on vám to bol strašný čudák. Krpaté kolesá, síce až štyri, ale neviem, či vôbec mali ventil, plášte totálne o ničom, v tých by nedošla ani na Železnú studienku. No a ten rám, fuj, blbá skladačka. Veď posúďte sami.
A keby ste počuli, ako po nej kričal. To som si k nej ja jakživ nedovolil. Ani vtedy, keď sme spolu šliapali na Veľký Tribeč, a že to bola zaberačka. Ako vravím, ten čudák po nej ziapal ako najatý, a ona namiesto toho, aby mu riadne zakrútila volantom, iba samé tíško, miláčik, ňuňu, chrobáčik môj, a tak. Ale najhoršie na tom všetkom bolo, že naň ani raz nevysadla. Iba ho celý čas tlačila. Čo by som ja za to dal!
Bol som vytočený ako Sagan, keď ho drcla motorka. Z trucu som sa zamkol v pivnici a riadne si uhol silikónového oleja. Namazal som sa pod obraz cyklistický. Tak som strávil niekoľko mesiacov, opustený, čakajúci, kedy ma odvezú na šrotovisko. A potom sa to stalo. Do pivnice mi niečo doniesli. Najskôr som myslel, že nejakú haraburdu, ale on vám to bol ten čudák mojej starej. Bol celý poskladaný a nešťastný, vraj, odkopla ho a teraz chodí s iným. Vykukol som teda z okna a neveril som vlastnému prednému svetlu. Naozaj ho vymenila. Ale keby ste videli, za koho. Ten nový bol ešte väčší čudák než tento, a to doslova. Ledva sa zmestil do dverí, starú za ním ani nebolo vidno. Gumy mal už o čosi lepšie, ale vážil aspoň tonu. Na prvý pohľad som videl, že je to monštrum, a mal som pravdu. Hulákal po nej ešte viac ako ten pôvodný a samozrejme, že ona ho celý čas len tlačila pred sebou a čičíkala.
Teda stará, ty máš vkus. Rezignovane som mávol volantom. Ale potom som si všimol zvláštnu vec. Ona sa s tými divotvornými vozítkami nevláčila len tak. Niekoho v nich vozila. Takých malých ľudí, úplne krpatých, čo sa ešte hádam ani nevedia bicyklovať. Pochopil som, že ak nám to má so starou ešte niekedy šliapať, musím konať. Chcelo by to fejslift, ako sa vraví. Dal som sa teda do práce. Makal som ako fretka, skoro som duše vypustil. Ale výsledok stál za to. Keď ma stará zbadala, celá natešená nasadla aj s jedným malým človekom. Kolesá mi trochu pokľakli z toľkej váhy, ale tá radosť z jazdy po takom dlhom čase, to vám bolo niečo!
