V skutočnosti nemáme šajnu, koľko plyšákov na svete existuje. Nikto doteraz nenašiel odvahu ich spočítať. Výsledky by boli alarmujúce. Plyšáci sú totiž ako staré bežky. Nachádzajú sa v každej domácnosti. Až na to, že, nie sú skrytí na povale alebo v pivnici, ale operujú priamo v obytnom priestore. A okrem toho je ich násobne viac. Sú oboznámení so spôsobom nášho života, poznajú naše slabé stránky, spánok, choroby, a čo je hlavné, decká majú omotané okolo prsta. Stačil by malý zázrak, aby nabrali vedomie, a ľudstvo by bolo nahraté. Potkany dnes musia na svoju nadvládu čakať, kým ľudstvo pominie, pretože sú síce inteligentné, ale hnusné. Plyšáci by si na rozdiel od nich homo sapiens podmanili hravo.
A to hovorím ja, ktorá som plyšákov nikdy nepovažovala za skutočné hračky. Boli to podradné predmety pre slabochov. Moji synovia sa o ne nezaujímali, podobne ako sa nikdy nehrali s autíčkami a po šmykľavke sa šmýkali zásadne opačným smerom. Ak nejakú plyšovú hračku dostali, skončila nepovšimnutá v krabici. Bola som na to tak trochu hrdá, ako každý človek, ktorý v rozhovore náhodou prehodí, že doma nemá telku, a čaká čo vy na to. Zlom prišiel pred nástupom do školy. Raz som deti pristihla pri rozhovore v čudnom jazyku. Každý mal v ruke plyšovú hračku. Ten jazyk bola v podstate slovenčina, ale taká, v ktorej šušlete, ráčkujete a niektoré písmená zamieňate za iné, napríklad namiesto K hovoríte T. Povedala som si, že je to vlastne rolová hra, ktorá je súčasťou vývinu dieťaťa, a že ich to časom prejde.
Postupne si však plyšové hrači vydobíjali stále viac priestoru, a nielen v domácnosti. Chodili s nami na prechádzky zazipsovaní v bunde tak, aby im trčali hlavičky. Nosili sa v aktovkách do školy, pri večeri nahliadali do tanierov, vypĺňali bunkre a samozrejme, detské postele. Deti im dali čudné mená. Volali sa napríklad U-U, Rozkaz, K-PA, Hiudaj alebo Dun. Kvôli diverzite sa občas vyskytol aj niekto s normálnym plyšákovským menom, ako Ňufáčik alebo Biela labka. Ale tí boli zväčša problematickí. Napríklad Biela labka bol macko, ktorý sa nevrátil z výletu a niekoľko hodín bol nezvestný. Musela som kvôli nemu dvakrát absolvovať trasu lesom na bicykli po teréne s takmer kolmým stúpaním, kým som ho nenašla doluznačky pod strieľňou. Ale u detí som si šplhla viac, ako keby som sa vrátila s košíkom cukríkov.
Každý obľúbený animák, zvieratko, rozprávková postava i blbosť z počítačovej hry má svoju plyšovú verziu. Môžete si kúpiť plyšového pacmana, alebo hoci Ježiška. Dnešné deti ostávajú na školských výletoch hladné, lebo v bojnickej ZOO si namiesto hot-dogu a malinovky kúpia obojstrannú plyšovú chobotnicu. Zákonite sa preto jedného dňa dostanete do bodu, kedy zistíte, že plyšákov je doma priveľa. A následne zistíte ďalší krutý fakt: Že vyhodiť ich je prakticky nemožné. Bazoš aj marketplace sú plné zúfalých matiek, ktoré predávajú plyšové hračky. Najskôr každú za tri eurá, potom za dve, ale iba celý balík, neskôr ich núkajú za orieškovú Milku a po roku vám za každého vami osvojeného plyšáka núkajú keš. Keď vidí riaditeľka detského domova za bráničkou ženu s igelitovým vrecom, zaťahuje žalúzie a odpája zvonček.
Zásadný problém je, že tých zmrdov nemôžete vyhodiť. A viete prečo? Pretože majú oči. Uvedomili ste si to niekedy? Obľúbený, ale rozbitý elektrický vláčik alebo zodratú a polámanú stavebnicu šmaríte do kontajnera, ani nemihnete okom. Ale skúste vyhodiť žabku, rybku alebo prasiatko, ktoré sa na vás z toho kontajnera POZERÁ. Už toľkokrát som zhromaždila plyšákov do igelitového vreca. Najďalej, kam sa dostali, bolo do perináka postele. Ešte častejšie bolo odložené igelitové vrece nájdené deťmi a jeho obsah bol za búrlivých protestov rozobratý a vrátený do hry.
Pred Vianocami mali deti v škole burzu hračiek. Deti sme tam prinútili odniesť dve menej obľúbené plyšové hračky, ktoré sa predávali po 50 centov na charitatívny účel. Na druhý deň priniesli namiesto nich päť iných plyšákov. Celí šťastní, že dostali zľavu a kšeft ich vyšiel len na dve eurá. Chalani, to nemyslíte vážne! Máte snáď dva roky? Na plyšákov ste už veľkí, spamätajte sa! Karhala som ich, ale zároveň mi bolo jasné, že s tým nemôžem urobiť vôbec nič.
Keď sa to tak vezme, svet pod vedením plyšových hračiek možno nebude vôbec zlý. Minimálne bude oveľa mäkší.
Pred Vianocami sme zdobili stromček a zistili sme, že naše ozdoby niekam zmizli. Neboli v skrini, v druhej skrini, v pivnici, neboli nikde, boli fuč. Ale kým sa našli, dostali sme nápad ozdobiť stromček plyšovými hračkami. Sú ľahké a mnohé z nich majú na vrchu šnúrku. Stromček bol farebný a celkom pekný. Na vetvách si hoveli chobotnice a leňochody, viseli z nich ježkovia a divné rastliny. Ak by sa ozdoby neboli našli, mohli to byť veľmi exotické Vianoce.
A potom prišla jedného dňa mama s plným igelitovým vrecom. Pozri, chlapci budú mať radosť, povedala. Vrece bolo veľké, ľahké a mäkké. Boli v ňom moje plyšové hračky, ktoré som nazhromaždila v tínedžerskom veku. Mama ich vytiahla z perináka. Boli tam prasiatka, mackovia aj myšky a mali divné mená. Spomenula som si na všetky. Opatrne s nimi, na týchto ste ešte trochu malí, pokarhala som deti, ale iba mierne.
Obsah vreca si decká s búrlivým nadšením rozobrali a začlenili do hry. Všetky hračky okrem jednej malej plyšovej myšky, ktorú som odložila. Pre potkany. Aby to nemali také jednoduché.
