Cesta z Bratislavy bola úmorná. Autobus síce bol čiastočne klimatizovaný a vodič nemal problém urobiť pauzu ak to niekto potreboval, ale byť „poskladaný“ celú noc a polovicu dňa do jednej polohy s pár prestávkami predsa len nie je ktovie aká výhra. Čo sa sťažuješ, hovorím si, ideš na púť, buď rada že sa vezieš – pešo by si šla aj pol roka! Cestu si krátil každý ako vedel – či už modlitbou ruženca, v noci spánkom, prípadne zhliadnutím filmu s náboženskou tématikou.
Prvý silný moment nastal ešte v autobuse. Aby sme sa ako-tak spoznali každý do mikrofónu pár slovami povedal aj to, prečo ide vykonať túto púť. Vozíčkarka Danka sa šla poďakovať za to, že vo veku 45 rokov za pomoci barlí prejde pár krokov, aj keď lekári o jej diagnóze hovoria, že už by sa nemala pohnúť. Jozef ide obetovať desať rokov života v úplnej tme a poďakovať za silu ktorú mu viera dodáva prekonávať každodenné strasti i slasti nevidiaceho človeka. Katka ide prosiť – za ostatné roky sa jej veľmi zhoršilo telesné postihnutie a bojí sa vozíka. Helenka sa ide poďakovať, že ako vdova mohla vychovať dve vysokoškolsky vzdelané dcéry ... Hanka ide ako dobrovoľníčka, ktorá celkom presne nevie čo má očakávať, ako sama konštatuje ide si po povzbudenie vo viere, Martin ide prosiť o obrátenie svojho otca, alkoholika ... Nakoľko úprimné boli tieto „vyznania“ vie len Boh a ten, kto ich vyslovil a mne neprislúcha ich hodnotiť, preto sa tejto možnosti aj vzdám.
Medzizastávka na Makarskej. Nad mestom je areál, v ktorom sa nachádza kaplnka, kópia Massabielskej jaskyne v Lurdoch, Krížová cesta, improvizované spovednice, zo dve priestranstvá na slúženie sv. omší. Kúsok poniže už „zúri“ plážový turistický ruch, tu je však pokoj. Ten narúšajú len všade prítomné cikády. Spočiatku som mala pocit, že pre ne nepočujem vlastného slova. Ich zvuk by som prirovnala k tomu ako keď hrebeňom z tvrdého plastu prechádzate po hrane stola. Tisíce týchto živočíchov vedia narobiť poriadny hluk. Ucho si však zvykne a po čase už nepôsobí tak hrozne. V jaskyni si môžete nabrať vody z prameňa a zapáliť sviečku. Za tie sa platilo tuším 1€ za kus ale nie takým spôsobom ako by ste očakávali, že chodí človiečik a predáva. Na kôpke sú uložené sviečky, ktoré rehoľník pravidelne dopĺňa, pri nich voľne položená miska kde dáte dobrovoľnú sumu. Tá je jednak na sviečky a myslím že je aj nie veľkým zdrojom prijmu pre tunajší mužský kláštor ktorý sa o toto miesto stará. Všade vládne pokoj, ľudia sa navzájom rešpektujú, nikdo sa nestrká ani pri relatívne pomaly tečúcom prameni z ktorého si neberáme do fliaš.
Medjugorje nás víta do horúceho, slnečného popoludnia.
Ubytúvame sa. Izba skromná, dve postele, výklenok v stene s dvoma policami a akýsi umelý vozík s dvoma košíkmi (ich rozmer je naozaj len ako nákupný košík) nám slúžia ako skrine (takže za celý čas obchádzam svoj megakufor v ktorom je behom dvoch dní binec ako v tanku). Sociálky síce nie najmodernejšie, ale čistučké. Chýba záves v sprche, takže aj použitie toalety „hrozí“ úrazom. Čoho som sa obávala, že voda nebude pre naše žalúdky „stráviteľná“, no na počudovanie bola výborná. Ja teda vodu hocikde neviem vypiť, ale tu som s tým problém nemala. Do izby viedli dosť strmé schody ale čo na tom, veď tam som chodila naozaj len spať.
Môj kufor obsahoval kopec polotovarov a jedla (väčšinu som tam aj nechala, bolo veľmi horúco a vtedy sa nedalo). Pripraviť som si ho mohla v plne vybavenej kuchyni s jedálňou, kde sa dali kúpiť aj nápoje – minerálka, nejaký „cola“ nápoj miestnej výroby, pivo, víno a rakyja z produkcie majiteľov penziónu. Ďalšie prekvapenie – za nápoje neplatíš priamo majiteľke, ale do košíka ktorý je na chladničke s nápojmi. Viete si to predstaviť na Slovensku? Nejaký „dobrák“ by sa aj na prázdny košík ulakomil, nie ešte na peniaze ktorých tam nebolo málo – raz som si menila 10€, čo nie je malý peniaz na to že by ho človek len tak niekde nechal ležať.
Náš Penzión ležal cca 2 km od centra, kostola sv. Jakuba. Cesta k nemu viedla po ulici plnej kaviarničiek a obchodov s rôznymi predmetmi s vyobrazením Kráľovnej Pokoja – tak sa nazýva Panna Mária ktorá sa tu zjavuje. Sama som do niektorých vošla – jednak nakúpiť darčeky, pohľadnice, ale aj zo zvedavosti. Tú som ukojila relatívne rýchlo, sortiment je v podstate rovnaký – ružence, sošky ale aj sochy veľké aj pol metra, obrázky na stenu ale aj do knižky, hrnčeky, všakovaké kľúčenky a pre mňa dosť nezmyselné predmety ktoré väčšinou zaradíme do „škatuľky“ s názvom nepotrebné gýče. Jeden taký predmet ma mierne šokoval – poldecák s podobizňou Kráľovnej Pokoja. To už mi príde až absurdné, ale ako sa hovorí – proti gustu ... Ďakujem, z takého si neprosím. Nie som nejaký náboženský fanatik, ale nemusím mať všetko.
Ale dosť bolo materiálna, veď pre zhliadnutie podobných obrázkov vám stačí ísť na ktorúkoľvek väčšiu púť na Slovensku.
Chcela by som sa zamerať na ozajstnú charizmu tohto miesta, veˇatmosféru mariánskej súdržnosti a lásky k blížnemu tu cítiť na každom kroku. Za všetky zážitky len niekoľko.
Väčšinou sme chodili v skupinke v zložení: Danka, Hanka (Dankina opatrovateľka), teta Maja, Majka, Jožko, Katka, Milka (Katkin doprovod) a ja. Spomínaná cesta k nášmu penziómu viedla kúsok aj popri vinohrade. Jeden deň sme sa na chvíľku pristavili napiť sa (fľaša s vodou patrila k povinnej výbave) a Hanka mne a Jožkovi ktorý nevidí vôbec ukazovala aké veľké strapce hrozna obchádzame. Už sme boli na odchode, keď na nás z vinohradu máva staručký vincúr, aby sme vraj postáli. Cestou svojimi nožnicami odstrihol dva obrovské strapce hrozna – mali hádam aj poldruha kila. Vraj – vezmite si pútnici, hádam vám dobre padnú. Veľmi pekne sme sa poďakovali, no – ako sa mu odmeníme? Modlitbou, odpovedá starký viac nepotrebujem. Neviem či ešte žije, no občas si aj dnes na neho spomeniem.
Večerná sv. omša, potom nočný program. Je zhruba deväť hodín a denná horúčava sa s denným svetlom niekam stratila. Aj Danke je chladno, zimomrivo sa chúli vo svojom vozíku. Prichádza k nám mladá žena a niečo sa pýta, v Portugalčine. Neovláda ju ani jeden z nás, nevieme jej preto odpovedať. Žieňa pochopilo, zoblieka sveter a prehadzuje ho Danke cez plecia. Danka sa bráni, veď ona má aspoň krátke rukávy, kým dotyčná Portugalka len akési tričko na ramienka. Tá už ale zmizla v dave a pripomína nám ju len, už teraz Dankin, ružový svetrík ...
Výstup na Križevac dá zabrať aj zdravému, zdatnému človeku. Potrebovať budete pevnú obuv, veľkú fľašu vody a kopec trpezlivosti. K vrcholu vás dovedie Krížová cesta a ak máte tak aj dobrý sprievodca. Naša skupinka mala šiestich, chlapcov z komunity Cennacolo. Štyria vždy niesli Danku a dvaja, ktorí mohli pokojne a bez starostí kráčať doprevádzali nás s Jožkom. Priznám sa, mám dosť problém nechať sa viesť človeku ktorého nepoznám, mladík to zrejme vycítil a tak mi len povedal – dôveruj mi. Nepustím ťa ani keď budeš padať. Neskôr sa chlapci prestriedali – tí čo niesli Danku „prebrali“ doprovod. Bez reptania, bez zbytočných otázok. Jednoducho potrebujete to, sme tu pre vás. Hore na Križevaci pri kríži som sa poďakovala a jeden, tuším to bol Srb, mi hovorí – neďakuj, ešte spolu na kúsku pôjdeme dolu. Pri zostupe z Podbrda sme sa na chvíľu zastavili na takom kvázi odpočinkovom mieste – kamenné lavice do polkruhu pred sochou Kráľovnej pokoja. Tá má jednu ruku na srdci a druhou žehná okoloidúcim. Na tejto som nechala zavesený ruženec, ktorý roky používala moja babka. Symbolika, pre niekoho možno len gesto. Pre mňa jeden z momentov tejto púte.
Cesta domov, zastávka nad Makarskou, konečne Bratislava. Ostatni autobusom pokračujú ďalej, ja vystupujem na Nivách. Lúčim sa so svojimi novými známymi, prajeme si šťastnú cestu domov. Unavená ako kôň s obrovským kufrom hľadám nástupište na smer Komárno. Nechtiac ramenom narazím do staršieho plešatého pána. Ten reaguje pre mňa úplne nelogicky: Kam sa tlačíš, šťanda jedna? Nahlas som sa ospravedlnila a v duchu som si len povzdychla: vitaj v realite domova ...
