Eka Balašková
Handicap nerovná sa vysoký vek
Občas k svojim statusom hľadám obrázky ľudí s postihnutím. Väčšinou sú však na nich ľudia vo vysokom veku.
Takmer nevidiaca osoba chodiaca po štyroch, sem tam po šiestich, funkcionárka Únie nevidiacich, postcrosserka, trochu blogerka a členka jednej úžasnej rodiny. Zoznam autorových rubrík: Sme medzi vami, Rodina, Próza, Úvahy (občas možno o ničom), Prečo mám rada ..., Súkromné, Nezaradené
Občas k svojim statusom hľadám obrázky ľudí s postihnutím. Väčšinou sú však na nich ľudia vo vysokom veku.
Väčšina z nás nemá ani najmenší problém pomôcť, keď nás o pomoc niekto požiada. Príjemcom pomoci netúži byť nikto...
Nejdem pichať do osieho hniezda, lebo si natoľko nefandím o čítanosti môjho blogu a neverím, že práve tento článok niečo zmení. Či už v myslení ľudí, alebo v sociálnom systéme, ktorý je nastavený rovnako, ako pred 30 rokmi.
Ja im tak hovorím, hoci to nie sú len Úniáci. Kto to vlastne je, tí Úniáci? Aby ste to nemali až také jednoduché, vôbec to nie je len o Úniákoch.
Už pekných pár rokov počúvam/čítam nadávky na mimovládky. Alternatíva vraj prízvukuje, že klepnúť po prstoch treba len tým, ktoré miešajú politické karty.
Všade sa dnes hovorí, akí máme byť korektní vo vyjadrovaní sa voči minoritným skupinám obyvateľstva - a s niečím aj súhlasím.
Zvýšenie príspevkov na osobnú asistenciu - to je téma, ktorá aktuálne hýbe životmi mnohých zdravotne znevýhodnených občanov a tých, ktorí im pomáhajú žiť dôstojnejší život.
Určite ste to už zažili. Stretnutie s bývalým kolegom po rokoch - je na vozíku. Priateľ z detstva nevidí. Myšlienka - opýtať, či neopýtať sa na to?
O schodoch, ideálne točitých, by vedeli rozprávať aj mamičky. O prepážkach prispôsobených stojacemu človeku aj ich bábätká, no tým je to zatiaľ jedno.
NM je relácia, kde jeden cyklus trvá 5 dní, vystrieda sa v nej teda 5 žien, ktoré sa majú obliecť na rovnakú tému za päť stovák eur, ktoré majú minúť za určitý čas tak, aby získali čo najvyssie hodnotenie súperiek a módneho kritika. Každý deň svoj vkus (možno aj nevkus) prezentuje jedna súťažiaca. Kým tá nakupuje ostatné 4 sa realizujú v jej byte - hodnotia jednotlivé kúsky šatníka, obuv a doplnky.
napadlo mi, keď náš pán premiér nedávno v záchvate neviem čoho sľúbil nám, dôchodcom cesty vlakom zadarmo. Vlastne on ich možno sľúbil len starobným dôchodcom, ale mnohí z nich už vďaka veku majú ťažké zdravotné postihnutie. Je fakt, že ak budú ľudia robiť do 70tky tak ... ale to je jedno, to je iná téma ktorú raz niekto možno spracuje v téme ktorú nazve Ako devastovať ľudí prácou.
Aká bude vaša reakcia na túto situáciu. V obchode stretnete človeka na vozíku. Do košíka si dáva to i ono, no zrazu uuups, veď on sa postavil a vzal si niečo z regálu ktorý máte vy vo výške oči! Alebo iná situácia. Cez cestu ste previedli človeka s bielou palicou a on si vzápätí číta vývesku na autobusovej zastávke
Pred pár týždňami sme v Komárňanských listoch objavili krátku pozvánku na tradičný benefičný koncert detí z materských škôl, ZŠ a ZUŠ, ktorého hosťom bude Maroš Bango. Tam pôjdem. oznamila moja mamina a ja som sa len potešila že nepôjdem sama. Ešte som si to telefonicky overila u Saše, Marošovej manželky a bolo to jasné - ideme.
Na mysli mám samozrejme osobnú asistenciu pre zdravotne postihnuté osoby. Občas sa totiž objaví inzerát typu potrebujem osobného asistenta na x-hodín denne. No a predstavy o tom, v čom práca osobného asistenta spočíva sú veľmi skreslené.
Priznám sa, žolíky hrám rada. Pripomínajú mi detstvo a dlhé zimné večery u starých rodičov na Orave, kde celá rodina hrala - jedni s kartami, druhí sa na nich bavili a komentovali. A tak sa na tento turnaj v našej ÚNSS vždy veľmi teším.
Bude vás to, či už rozbeh, alebo opravy, stáť nie malé investicie, preto verím, že budete "potrebovať" každého zákazníka. A aby sa u vás každý cítil naozaj dobre a bezpečne (na čom vám tiež určite záleží), ponúkam pár tipov, ako urobiť svoje podnikanie prístupné naozaj každému. Aj človeku s vážnym zdravotným hendikepom. Tipy nie sú len z mojej hlavy - dokopy sa dalo pár šikovných ľudí ktorí to spísali, ja už len reprodukujem ich dobré nápady a skúsenosti.
keby som bola vidiaca tak tiež híkam nad nevidiacim, ktorý sám cestuje za príbuznými a priateľmi na druhý koniec republiky. Keby som zase normálne chodila, tiež skladám klobúk pred ľuďmi bez končatín, ktorí sa rozhodnú mať rodinu. Aj keď zďaleka nie som (a dúfam v živote nebudem) zatrpknutá musím povedať - našinci, z hrušky dole!
Nedávno som tu (vraj celkom úspešne) písala o tom, čo nehovoriť hendikepovaným ľuďom. A myslím že dozrel čas na kvázi pokračovanie. V tom zmysle, čo nerobiť. Lebo niektoré činnosti môžu byť nie len nepríjemné ale aj zdraviu či životu nebezpečné. Zase len upozorňujem že to nie je článok z tých "lifestyle onávodov na život", je to len moje pozorovanie a moje poznatky.
Roky som od kolegov, predsedov Základných organizácií Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska počúvala, ako je ÚNSS strašne centralizovaná do Bratislavy, ako Úrad ÚNSS základné organizácie zaujímajú len vtedy, keď treba zháňať peniaze ale keď "nás dole" treba podporiť tak to neexistuje … Myslím, že ani nemusíte byť členom ÚNSS, aby ste si vedeli predstaviť to pofrflávanie, ktoré však zásadne prebiehalo tam, kde sa proti tomu veľa nedá urobiť. Alebo ako ja hovorím, cez prestávku v rokovaní, v rade na wc.
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala kamarátka Hanka, ktorá si niečo podobné, len zo zahraničnej tlače, dala na nástenku. Nebude to môj preklad, to by som si nedovolila, ale také "moje desatoro". Niektoré veci vadia mne, o iných viem že vadia mojím známym.