Takmer nevidiaca osoba chodiaca po štyroch, sem tam po šiestich, funkcionárka Únie nevidiacich, postcrosserka, trochu blogerka a členka jednej úžasnej rodiny. Zoznam autorových rubrík: Sme medzi vami, Rodina, Próza, Úvahy (občas možno o ničom), Prečo mám rada ..., Súkromné, Nezaradené
Tak som si povedala - asi je načase niečo urobiť, nie len frfotať na sociálnych sieťach, ako ma to štve a ako mi súčasný stav nevyhovuje. A tak vznikla petícia, ktorou by sme radi oslovili Železnice Slovenskej republiky, aj keď...
Bol silvestrovský večer. Janka s rodinou od nás odišli, rodičia pozerali nejaký ten program a ja som zaliezla do svojej izby k sociálnej sieti. Kamarátka z Čiech dala na nástenku svoju bilanciu v postcrossingu.
Zaľahla som ako obyčajne. Okolo polnoci ma zobudila príroda, navštívila som tú miniatúrnu miestnosť ktoru u nás obľubujú aj komáre a umývajúc si ruky som si uvedomila že nám v ústach totálne vyprahnuté.
Kto trošku sleduje môj blog, tomu Literárny klub komárňanských autorov šáLKKA netreba predstavovať. Kto ho nepozná nech len číta ďalej a možno sa nechá inšpirovať a príde medzi nás. Tak, ako na naše pozvanie prišiel 16. 5. aj autor krehkej básnickej zbierky, pán Ľudovít Potúček.
Do Bratislavy som chodila do školy 8 rokov a aj preto mám k nej trošku bližšie ako "len" k nášmu hlavnému mestu. Developerom nerozumiem, viem len jedno, že ako sa súdruhovia svojimi socialistickými urbanistickými zásahmi snažili "zabiť" bratislavského genia loci tak v tom oni úspešne pokračujú a necitlivo ho potláčajú ďalej. To vieme všetci a vieme aj, že problém bude niekde na radnici.
Keď som bola dieťa úcta voči starším ľuďom nám bola vštepovaná nie len v rodine a v škole, ale aj samotnými starými ľuďmi. Dodnes mám v hlave akéhosi autocenzora, ktorý mi nedovolí 70tnikovi povedať to, čo povedzme 30tnikovi. Ani k tomu nie som hulvát, ale predsa len, som, nazvime to ostrejšia.
Sú neškodné raňajky, ako napríklad chlieb so salámou a k tomu paradajka, prípadne müsli s mliekom. Potom sú tu aj také raňajky, niekedy aj večere, ktoré neviem nazvať inak ako "nočná mora spolucestujúcich".
A ak áno, koľko ich ešte v živote bude? Koľkým ľuďom ešte bude vadiť, že nekráčajú s davom, že sú samy sebou? Volajme ich Beáta a Renáta. Obe sú z Bratislavy, no ani jedna sa tu necítila dobre.
Je toho nie len plný internet. Ľudia, tí rozumní, uvažujúci a dospelí ľudia tuším začínajú podliehať "čaru" amuletov a ochranných predmetov.
Sedím na tvrdej, nepohodlnej stoličke ktorá aj pri najmenšom pohybe strašidelne zavŕzga, čo v tichu šepotavých hlasov a prítmí miestnosti so sliepňajúcou žiarovkou "štyridsiatkou" pôsobí ako výkrik v tichu kostola - rušivo. Aom evidentne najmladšia, ale tak tiež mám svoje problémy. Možno nie také obrovské a svetové ako tri štvrtiny týchto babičiek a dve tretiny deduškov ... alebo predsa?
Dnes možno (teda určite) budem za trápnu moralistku, ktorá veciam nerozumie a predsa o nich kecá. Na jednej strane je pravda, som druhý extrém ako ten, o ktorom budem písať.
Nasťahoval sa „do mňa“ pred rokom. Teda do mojej nohy. Predstavujem si ho ako malého relatívne mierumilovného trpaslíka, ktorý sa ale deň-dva pred zmenou počasia mení na zákerného „pracanta“. Neviem, čo v tom mojom chodidle robí ale asi ho to veľmi baví, lebo v čase búrok, sneženia a dažďa nevie čo so sebou.
Zberatelia „lajkov“ a rekordéri „komentov“. Stretol sa s nimi asi každý, kto je registrovaný na Facebooku. Osobne zo stránok ktoré útočia na moju kvázi ľudskosť a kvázi súcit odchádzam, paradoxne si týmto „vydieraním“ vyslúžia moje „nepáči sa mi to“. Keďže pod obrázok/status toto označenie dať nemôžem, dostáva ho hneď celá stránka. Kde má toto, ako som už napísala, „vydieranie“ korene?
Možno to tu už "miliónkrát" bolo. Určite to tu ešte "miliónkrát" bude. No mne bude nekultúrnosť gramatiky mnohých Slovákov asi vždy prekážať.
Neviem ako sa volá tá profesia, kde si sadnete k telefónu a z hŕby telefónnych zoznamov si musíte nájsť neviem koľko ľudí ktorým máte za úlohu bodrým tónom hlasu (na spôsob "toto je ponuka vášho života) oznámiť že získali darček v hodnote neviem akej, ak zorganizujete prezentačné stretnutie. Túto profesiu neznášam.
Bolo to niekedy na jar, keď mi kamarát spomínal, že má bývalého spolužiaka v našom okrese. Donedávna boli v dosť intenzívnom kontakte, no Imro sa mu akosi stratil. Pýtal sa ma či mám niekoho známeho v dedine v ktorej Imro býva. Áno, mám a popýtam sa na neho. Kontaktovala som známu z danej dediny, no bez úspechu - Imra osovbne nepozná, no vie že taký nejaký človek tam býva. Na "pátraní" po Imrovi som vo víre udalostí úplne zabudla. Až do dnes.
Bol mrazivý deň. Taký akurát na to, aby sa auto s komárňanskou "ešpézetkou" vybraloo do Levoče. To ma môj oco po víkende bral na internát. Neviem čo vtedy bolo že som bola "len tak" na víkend doma. Lebo to nebolo celkom bežné. Veď ani udalosti tých dní neboli celkom bežné, však.
... napadne mi vždy, keď počujem reklamu na tekuté mydlo v ktorej hlas vystríha mamičky že baktérie sú také drzé že sa prechádzajú ešte aj po pumpičke každého prípravku aj na dezinfekciu rúk a preto si treba kúpiť práve tento prípravok aby sa dieťa nemuselo dotknúť ani tej hnusnej, baktériami a choroboplodnými zárodkami napadnutej pumpičky.
a trochu sa za to aj hanbím. Prečo len trochu? Lebo aj nadávam len trochu, len niekde ale nikdy nie niekomu. Tak preto len trochu.
Dnes (vlastne to už bolo včera) som sa po dlhšom čase dostala do Komárna. Ešte po raňajkách to tak vôbec nevyzeralo, tak som si dala kávu a prišla Hela, aby sme si spolu zacvičili. Teda ona cvičí so mnou, je to naša rehabilitantka. Zlatá šesťdesiatnička, ktorá popri cvičení občas popisuje čo sa deje vonku. Aj dnes, teda včera skonštatovala že auto je pripravené, pôjde sa do mesta. Počasie bolo ideálne (keď je mokro moja noha má obavu z infekcie a vtedy sa jej von nechce lebo tomu aby stúpila do mláky sa určite nevyhne) tak som si povedala - keddy, ak nie dnes konečne vybavím banku a poštu.
