Ale problém - vodič si konečnú urobil niekde inde ako som bola bežne zvyknutá. V takýchto prípadoch väčšinou "idem s davom", ale akurát mi zazvonil telefón. Neviem ktorá neprajná bytosť mi pošepla aby som hovor vzala, lebo bežne síce nemám problém robiť dve veci naraz ale kráčať a telefonovať sa skrátka nedá ,,,
Dohovorila som, "palica von z vreca (pardon, kabelky)", ale okolo mňa už nikoho a problém - okolie sa vôbec netvári že by som ho poznala. No nič, poďme rovno za nosom, veď obrubník ma len niekam zavedie. Viedol, nejakým čudným smerom popod most a nadjazdy ciest ktoré vedú naň. No toto nebude dobré riešenie, myslím si, a idem na to inak - za zvukmi dopravnej tepny. Hľadám predsa zastávku električiek a tú inde ako pri trati nenájdem. No výborne. Koľaje už mám. Ešte tú zastávku lebo okolo mňa všetko len ignorantsky prefrčí. Lenže chyba, popri koľajach chodník nevedie. Ako naschvál, ulica plná áut, no pešieho široko-ďaleko niet. Prešla som teda cez cestu a šla smerom, ktorým by podľa môjho odhadu mala byť Karlova Ves.
Chvíľu som kráčala. Neviem koľko som prešla, no keď som "stretla" kamenný múr ktorý si pamätám z čias keď som lepšie videla, bolo mi jasné, že idem správne. No fajn, už len tá zastávka mi chýba ku šťastiu, myslím si. Stále ako naschvál, nikde nikoho okrem desiatok áut. A tak kráčam ďalej. Už aj taška s vecami na dva dni a "piatimi kilami" papierov začína byť ťažká, ale tak nebudem tu byvakovať ...
A tak si kráčam ďalej. Jednu-dve zastávky som počula, ale ako sa k nim dostať? Priechod pre chodcov sa nedal tušiť a vrhnúť sa do prúdu áut? Nie, na to sa mám dosť rada a v Krimi novinách som tiež byť nechcela. Tak kráčam ďalej. Zvuky sa trochu menia, je mi jasné, že prichádzam k mostu Lafranconi.
Ešte to síce nebola "pani Ka", ale otázky ako nájdem tú správnu cestu boli dotieravé, a vôbec nie príjemné. A je to tu - rozhodni sa, kam chceš ísť, hovorí mi chodník. Stojím na jeho okraji a uvažujem že si asi cez internet nájdem číslo na taxi službu a dispečerka mi miesto taxíka pošle pánov ktorí ma oblečú do kazajky. No uznajte: "Dobrý deň, tu je Balašková. Pošlite mi prosím vás auto niekde pod most Lafranconi. Že kde presne? No tu, niekde na priechode ..." Prišla záchrana. Bezdomovec, nemám predstavu koľko mohol mať rokov - podľa hlasu niečo medzi 30 a 70. "Prevediem vás, počkajte." ponúkol sa. Vysvetlila som mu, aký mám problém. Asi nemal mobil, lebo chvíľami som mala pocit že urobí to, čo by urobila dispečerka taxislužby. "A to od esenpéčka sa takto trápite?" Uisťuje sa a ja mám chuť povedať mu že neee, mám pasiu z takýchto situácií. "Navigujte ma prosím k zastávke električiek a tam už to zvládnem." poprosila som ho dúfajúc že pochopí čo chcem. Pochopil. Kúsok sme šli spolu. Pri schodoch na nadchod sme sa rozlúčili. Za veľkú pomoc dostal balíček cigariet a bagetu, teda moje raňajky.
A kde to celé chce mať pointu? Možno v tom, že tí, o ktorých máme "milión" predsudkov, keď to potrebujeme, nám ponúknu pomoc ako prví. Možno, vlastne určite aj v tom, že naše mestá ešte zďaleka nie sú "blind-frendly". A možno ste nejakú našli aj vy.
