Neplatí to však všade. Tam, kde sa dostali na čelo jednotlivých DMS, prípadne MO MS ľudia, ktorí sú pre kultúru zapálení (lebo len kto horí môže zapaľovať); to žije práve slovenskou kultúrou. A to tvory, ktoré kultúru radi vždy poteší. Zvlášť keď v tom-ktorom regióne tej slovenskej kultúry veľa nie je. Tam je aj koncert Desmodu (nič proti chalanom) malým sviatkom.
Veľkým sviatkom je, ak má Dom Matice slovenskej (DMS) podmienky a jeho vedenie chuť podporovať kultúrne aktivity. Aha, niektorí už možno viete, že mierim do Komárna. Nie preto, že tu žijem, ale hlavne preto, lebo tu práve pri DMS pôsobí niekoľko kultúrnych súborov rôzneho zamerania. Dnes si vezmem na mušku miestny DRAMAŤÁK, lebo ten mi pripravil úžasný zážitok. A nie len mne, v hľadisku bolo počuť aj maďarčinu, pred budovou parkoval autobus od Nového Mesta nad Váhom. Lebo že my, komárňania už o kvalitách tohto súboru vieme dávno, je jasné. Po ich piatich muzikáloch (Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Snehulienka a zopár trpaslíkov, Slečna Loreline a Sen noci svätojánskej II) prišiel šiesty, autorský. Názov Čaj o piatej / dievča z obrazu na nás dýchol dobou, kedy boli mladí naši starí rodičia. Scenár tvorili príbehy ozajstných ľudí, ktorí žili v Komárne v polovici 60tych rokov a zozbierali ich členovia súboru u svojich starých rodičov.
Do deja odohrávajúceho sa v kaviarni Darton nás uvádza babička s vnučkou, ktoré si prišli posedieť a babička začala spomínať na čašníčku Margitu zvanú Besná, na vtedajšiu novinku Pigi čaj s kvapkou rumu ...
Nebudem Vám popisovať celý dej hry. Je plná radosti zo života, mladosti (a problémov typu ako osloviť „tú pravú“ a "mám to ja trápenie s tou mojou (milovanou) sestrou"); humoru (mladí sa asi v každej dobe vedeli tak úžasne doberať); nechýbal koncert veľkej hviezdy ktorá príde na VLASTNOM (!!!) aute; ale nebolo by to ono bez dozoru mám či starších sestier nad tými mladšími. Garantujem vám, že takmer dve hodiny sa budete smiať a nostalgicky usmievať. Vyvrcholením je moment, kedy do ČSSR 21. augusta 1968 vstúpili „spriatelené“ vojská Varšavskej zmluvy. Neskutočné emócie (slzy si utierali veru aj chlapi) dofarbil autentický rozhlasový záznam, či úžasné zvukové efekty, ktoré vás doslova vtiahnu do deja. Tých pár sekúnd ticha a tmy, aby to celé v divákovi doznelo je priam ohlušujúce – či ste muzikál videli prvý, alebo tretíkrát. Povestnou čerešničkou na torte je čosi ako epilóg, kde „hlas zo zákulisia“ divákovi prezradí, ako sa ďalej odvíjali osudy jednotlivých postáv a vám naplno dôjde, že namiesto Babiny Zlatany, Pirošky či Julišky mohla byť pokojne vaša babička a namiesto mena Feri, Daniel či Vendelín mohlo pokojne zaznieť meno vášho dedka.
Ja som toto predstavenie videla dvakrát. Prvýkrát som ho vnímala čisto cez emócie, ktorých sa aj vám cezeň dostane viac, než zrejme očakávate. Druhýkrát som sa snažila vnímať ho cez dejovú líniu, cez prepojenie postáv a takú tú „praktickú stránku“. Nepodarilo sa úplne. Dej ma vtiahol tak, ako po prvýkrát a ako sa rada nechám vtiahnuť pri ďalších predstaveniach.
Kde je to „dievča z obrazu“? Predsa na stene kaviarne Darton. A kto to je vám prezradia Dramaťáci v niektorom z predstavení v ďalšej sezóne.
