Ráno sa začalo tak, ako už dávno nie – po sprche som si urobila mejkap. Po roku som „zdecimovala“ svoju „zbierku šminiek“ na nejaké tri tiene, dva rúže a jednu maskaru o ktorých som si bola istá že mi z nich nenaskáču vyrážky a fľaky. Myslela som, že som to už aj zabudla, no podarilo sa, „odobrila“ mi to Janka, ktorá ma ráno viezla do mesta.
V kancelárií „plodný“ deň – spískali sme zolíkový turnaj, pripravili pozvánku, doriešili nejakú administratívu. V dobrom tíme (že Jožko) to ide ako v dobre namazanom stroji. Nestihli sme všetko, tak som si nejakú robotu vzala aj domov, no ako za „starých“ čias. Prečo? Lebo som sa, po dlhom čase niekam ponáhľala.
K psychologičke som prišla s menším predstihom, tak som čakala, aby som ju nevyrušila pri klientovi, ktorý u nej je na sedení predo mnou. Keďže 4. poschodie na peši nedám, zvykne po mňa zísť výťahom, ktorý je na kľúč. Ako si tam stojím pred schodami a čakám, z očnej optiky vyjdu dve dámy, podľa hlasu možno 50tničky. Pozreli sa na mňa a keď poodišli ďalej jedna druhej hovorí:
„Očakávala by som, že baba s barlami sa nevyberie do mesta taká vymódená, nahodená.“ Nebolo v tom nič ponižujúce, urážlivé, bolo to suché konštatovanie.
„Dámy, o mne hovoríte? Na mňa ale opatrne, lebo idem k psychologičke, tak som možno aj nebezpečná. “ hovorím so smiechom a tety zmizli ako gáfor.
A predsudky sú veľká bariéra. Veľakrát ich podporujú naše komplexy. Mala som niekoľko rokov trvajúce obdobie, kedy som nosila len čierne/hnedé oblečenie, lebo ja, zrakáčka, si predsa nemôžem dovoliť jasné farby. Dnes som „múdrejšia“ a viem že je to o tom, že dôležité je to, či sa v tej veci dobre cítim, nie to, čo by „baba s barlami“ mala alebo nemala nosiť.
