Drobec chvíľu hviezdil, teta Julka (áno, moja susedka o ktorej som písala v jednom zo starších článkov) ho zbožňuje, vždy mu zo svojho vozíka kýva, on sa na ňu usmieva a hádže žmurkavé kukuče, pár klientom v hale zaspieval pesničku a šli sme ku mne do izby.
A tu mi to Janka pripomenula. Bavili sme sa o vianočných darčekoch. Pre maminku toto, pre ocina nemám šajnu, ja asi toto, alebo tamto, bude to naozaj len symbolické. Kepeď chcepeš Dapanipielkopovipi môpožepeš kúpupiť ... zahlásila Janka a mne asi sekundu trvalo kým som sa prepla do jazyka nášho detstva. Lebo - nie, nezbláznila som sa. A neverím že vy ste v detstve tento jazyk nepoužívali. Keď sme si chceli s Jankou povedať niečo veeeľmi tajné aj pred našimi prešli sme do tejto reči. Vzniká tak, že po každej slabike dáte ešte jednu slabiku ktorú tvorí písmenko "p" a samohláska z "normálneho slova. Boli sme presvedčené že túto "geniálnu" reč nikto neovláda a že ako si môžeme všeličo povedať bez toho aby tomu naši rozumeli.
Samozrejme, neobjavili sme Ameriku. Niektorá mamina sestra nám prezradila že sa tak rozprávali aj oni a aj ich rodičia ... Dani to zatiaľ neovláda a tej hatlanine ktorou sa rozpráva maminka s tetou Ekou nerozumie. Zatiaľ. Ešte pekných pár rokov prejde, kým tento jazyk objaví. Keď u neho budú kamaráti a budú si odovzdávať svoje tajomstvá my sa budeme tváriť že akože nič ... A on bude mať ten skvelý pocit že mamina nevie. A ona sa dlho neprezradí, nech mu ten krásny pocit nejaký čas zostane ...
Dopočípitania, priapatepeliapa! :)
