Zamrazilo ma. Ale Vianoce sú ešte ďaleko a naši na to snáď pozabudnú ... No, máš ho vidieť. Moji rodičia okrem toho, že sa volajú Zodpovední majú aj meno Dôslední.
Okolo mojej ústnej dutiny nastalo niekoľko mesačné ticho a ja som bola spokojná - absolvovať návštevu u zubára bolo horšie ako trest Boží - radšej si pozriem tri diely nejakej hroznej telenovely a 125. reprízu Kaviarne Slávia k tomu, len so zubárom mi dajte pokoj. Dali ... do konca novembra, kedy mi Janka oznámila akoby len tak mimochodom - na 14. december sme objednané k zubárke. Sústo pizze ktoré som si práve s chuťou odhryzla bolo zrazu 3x väčšie ako keď som ho vkladala do úst a ešte aj tá sladká kukurica zrazu podozrivo prudko zhorkla ... No je to darček k narodeninám a k Vianociam a darčeky sa neodmietajú. Zvlášť nie takéto hodnotné a darované naozaj z úprimnej potreby urobiť pre blízkeh niečo naozaj užitočné.
Mala som cca 20 dní "vyrovnať sa" s prvou návštevou u zubárky. Bude tolen preventívna prehliadka, nebude mi robiť nič, len na ňu otvorím svoj ctený zobáčik a hotovo.
V ten utorok sme už nemali ani stránkový deň. Aj tak som sa vôbec nevyspala - od polnoci som robila kyvadlovku na wc a bolo mi všetko. "Pozvánka" znela na 10,30. Príjemná, svetlá čakáreň s tichou hudbou bola prvým príjemným prekvapením. Čakárne u lekára si väčšinou pamätám ako ponuré, takmer depresívne chodby s kopou pacientov predbiehajúcich sa v hororových príbehoch a priebehoch chorôb rôznych strýkov a prapríbuzných ... Sestrička nás zavolala dnu. Ďalšie príjemné prekvapenie, nikto nemal problém s tým že prišla pacientka ktorá potrebuje zorientovať, priviesť ku kreslu. Prehliadka netrvala dlho, ja už som mala špičky topánok, teda tých modrých igelitových návlekov, v čakárni, keď tu zrazu sympatická (a to naozaj a bez irónie) pani doktorka prehlási že ak som takto pripravená môžeme hneď začať. NIE, PREBOHA NA NIČ TAKÉ PRIPRAVENÁ NIE SOM !!! Kričalo celé moje vnútro, tuším ešte aj končeky vlasov som počula protestovať. Sedela som však ako pena - čeľuste sa mi zovreli a mala som pocit že ich už v živote nerozovriem. Klepala som sa ako ratlík v januári, tuším aj to kreslo podo mnou mierne hrkotalo, ale Janka vidiac ma ako bojujem sama so sebou a s vlastnou zbabelosťou rozhodla - zvládneš to sestrička, neboj. A ja som to, za veľmi citlivého prístupu pani doktorky naozaj aj zvládla.
Vidiaci človek si ani nevie predstaviť ako našincovi pomôže keď lekár hovorí a popisje to, čo ide robiť, aký nástroj ide použiť a prípadne aké pocity vás pri tom môžu "prepadnúť". Tento prístup mi naozaj veľmi pomohol pri prvej, aj pri každej ďalšej návšteve.
Nepoviem, že teraz idem k zubárke s radosťou, ale už to nie je ten panický strach ako deň po mojich 35. narodeninách.
