Je to už pekných pár rokov dozadu. S nejakou kamarátkou som niekam (alebo odniekiaľ?) cestovala. Ona ešte išla na wc, tak som sa usadila a začala sa aktívne tváriť že čítam Nota Bene. Pomaličky si listujem, sem-tam sa začítam ako to robia vidiaci ... Po chvíli ku mne pristúpila nejaká pani a na rovinu (priam na drzovku!!! :)) sa ma pýta:
"Mladá pani, vy nevidíte, však?"
"A na to ste ako prišli?" pýtam sa akože sebaisto.
"No viete ... Ten časopis máte dolu hlavou." odpovedala mi a rýchlo sa vzdialila, lebo ja som sa začala strašne smiať. Nie na nej, ale na vlastnej priehľadnosti. Ako malé decko - keď si prikryje dekou hlavu má pocit že ho nikto nevidí. :D
Druhý zážitok bol z môjho pohľadu normálna vec, z pohľadu vidiaceho machrovina.
Situácia podobná ako vyššie. Sprievodkyňa sa vrátila a hovorím jej, že sa tu niekde pohybuje ďalší zrakáč.
"Ako vieš?" pýta sa ma.
"Myslím že som ho počula."
"Poznala si niekoho hlas?"
"Nie, bielu palicu." odpovedám podľa mňa logicky.
"To mohla byť aj barla, pár ľudí s barlami tu okolo nás prešlo." argumentuje môj vidiaci doprovod obzerajúc sa okolo seba.
"Mohla ..." pripúšťam, veď nie som neomylná. Po chvíli jej však hovorím: "Počujem ho zase, tam z toho smeru."
"Neser ma osoba, idem sa tam schválne pozrieť." hovorí mi so smiechom sprievodkyňa a o chvíľu sa vracia s dlhým nosom.
"No čo si zistila?" pýtam sa zvedavá a trošku napätá lebo veď naozaj to mohol byť len zvuk ktorý sa na vyťukávanie krokov bielej palice podobal.
"Fakt si mala pravdu ... Akurát som stihla vidieť ako pán s bielou palicou vychádzal z budovy."
Hovorí sa (a dnes mi to jedna kamarátka potvrdila) ze Rómovia majú nos na svojich. Že by to občas platilo aj o mne? :D
