Ticho domu ma vnáša späť, do ríše snov. Neďalekou železnicou práve prešiel prvý žltý vlak a rušňovodič zľahla ťukol na "trúbku", aj tým zvukom ako keby sa ospravedlňoval - prepáčte, ale tu musím. Nás, čo žijeme okolo štreky to už neruší.
Po chvíľke sa z lesíka ozve tichúčke, nesmelé pípnutie. To možno mama drozdica zívla ako si natiahla krídelká po nočnom spánku.Z hĺbky dediny sa ozve aj nočným spánkom zachrípnutý kohút, ako by to bolo, keby on nehlásil príchod rána? Z iného konca lesa jej odpovedá podobný zvuk - to už "sused" vrabec budí svojich doma, lebo ešte to tak nevyzerá, ale deň je už "na spadnutie". Po minúte spieva, šveholí, šteboce celý lesík a v rannom tichu je to ako budíček pre tých ľudí, ktorí idú do práce.
A ja sa prepadám do sna.
Z kuchyne počuť príjemný hlas Romana Bomboša ako "spovedá" Eugena Lexmana zo SHMÚ. Aj tak bude v Komárne pršať. Posmieva sa mi moja meteokončatína a ja viem, že bude - chystám sa predsa do mesta. Pekne je len keď sedím doma. Kávovar posiela zvukový signál že treba vstávať a telo si tiež žiada návštevu iných priestorov ako je moja izba. Tá volá po väčšom pridele čerstvého vzduchu a tak otváram okno dokorán a dávam slnku, svetu, ľuďom prianie - dobré ránko!
