Písal sa rok 1990, možno 1991, to už si naozaj nepamätám. Viem len, že sme veľká partia ľudí šli domov na vlak. Motorkou z Levoče a potom rýchlikom do Bratislavy. Cestou od Popradu do Trnavy nás opúšťali jednotliví členovia internátnej cestovateľskej skupiny.
V Spišskej na stanici sa k nám pridal niekto s vodiacim psom. My sopliaci sme ho obdivovali, aký je krásmy a pokojný a čo ja viem aký, keď som ja poznamenala niečo v tom zmysle že asi by som nemala odvahu spoliehať sa na neho.
Jeho majiteľ mi vysvetlil že pes je cvičený na to, aby mu našiel dvere do vozňa, alebo miesto na sedenie a po čase sa zo psa a jeho majiteľa stane dvojica ktorá si dokonale rozumie.
"No neviem ..." dovolila som si zapochybovať. Chlapíkovi viac nebolo treba a aj keď už hlásili že náš vlak má prísť do stanice dal mi do ruky postroj a hovorí: "Daj psovi pokyn -Vpred!-" Myslím si - chlape, ty ma chceš zabiť, alebo čo?, no pokyn som psovi dala. Pes sa ani nepohol. Majiteľ ho pochválil, pohladil a mne hovorí: "Zase mu káž aby šiel vpred a urob krok smerom ku koľaji." To už som počula prichádzať náš vlak a veru mi nebolo všetko jedno, no pokyn som dala, aj pokus pohnúť sa vpred som urobila. Pes sa postavil, od môjho pravoboku prešiel predo mňa, ľahol si mi na špičky topánok a tak zostal, kým vlak bezpečne nestál.
Odvtedy som stretla nejedného vodiaceho psa, no na tento zážitok nezabudnem asi do konca života.
