Zdena, Stará Ľubovňa
Zobudila sa s myšlienkou na to, či ešte prší. Už tri dni v kuse sa z oblohy valia prúdy vody a Popradka včera „lízala“ okraj chodníka. Aj deťom zakázala ísť tým chodníkom zo školy, radšej sa pre ne zastavil muž cestou z práce. Už nech to zoberie nejaký koniec, veď keď príde povodeň čo bude s nami, sme prvý dom vedľa rieky.
Muž vedľa nej ešte odfukoval spánkom spravodlivých. Vtom začula z prízemia zvláštny zvuk. Ako keď sa rozbije porcelán. Nechcelo sa jej, no zjavne ho začulo aj jedno z detí, lebo na schodoch počula cupot ľahučkých nôžok. Vstala, prehodila si župan, keď v tom zdola počuje krik malej Zdenky:
„Mami, oci, vstavajce! Vodu mame v hyži!“
„Co mame v hyži?“ skríkla cestou po schodoch.
„Vodu, cez oblak prišla, zrucila črepnik zos kvetami, na to som še zobudzila!“ uteká jej v ústrety sedemročná Zdenka. Už to videla aj Zdena. Otočila sa na schodoch, zbuntošila celý dom a kým muž obliekol deti a seba, vzala zo skrine nejaké peniaze čo odkladala na školské potreby pre deti, natiahla si na pyžamo tepláky a celá rodina s najmenšou Luckou na mužových rukách ušli pred vodou k svokrovcom na horný koniec ulice.
Stela, Komárno
Spod sprchy vyšla práve včas, aby stihla správy. Aj ona tak, ako celé Slovensko sledovala situáciu na východe krajiny, kde najskôr Poprad v okolí Starej Ľubovne a potom Ondava pri „nejakej“ Moľve narobili pri záplavách katastrofálne škody. Maja Pavlíková práve hovorí o jazere nad dedinou Kolačkov, ktoré sa kedykoľvek môže vyliať do obce. Už nie, prosím, už toho bolo dosť ... pomyslela si a uvažovala, či dievčatá, sestry Grišové ktoré pochádzajú z Ľubovne sú v poriadku. Chodili spolu do školy a s Lenkou sú sem-tam v telefonickom kontakte. Hádam to nezasiahlo aj ich, zauvažovala a zaumienila si, že zajtra musí zavolať Lenke a opýtať sa na situáciu. Keď umývala hrnček z ktorého práve dopila čaj zazvonil telefón. Mama.
„Počúvam ťa mami, ahoj.“
„Ahoj Ela. Chcem ťa poprosiť, pohľadaj doma nejaké veci čo nenosíš, nepoužívaš, daj to do jednej tašky, obvolaj aj známych a v priebehu týždňa si od uja Ľuba požičiame veľké auto aby sme to všetko mohli odviezť na východ.“ Zaznel v telefóne mamin optimisticky naladený hlas.
„Fajn, niečo pohľadám, ale dnes som ako vyžmýkaný citrón, už ráno cestou na stanicu som zmokla ako myš, takže dnes sa do toho nepustím ... No a navyše vieš, v tom mojom byte sa toho veľa skladovať nedá.“
„Nevadí, máš čas.“
„A už viete komu to chcete odviezť?“
„To je druhá vec ktorú som chcela. Máš známych po celom Slovensku, vieš nakontaktovať niekoho priamo z Ľubovne, alebo Kežmarku ...? Kto by nám chcel pomôcť a nájsť pár rodín ktoré vytopilo? Lebo nechceme to len tak niekde na úrade či v sklade zložiť, chceme pomôcť konkrétnym ľuďom.“
„Môžem skúsiť,“ sľúbila a už aj uvažovala komu zajtra zavolá: „kolega v Prešove mi isto bude vedieť niekoho odporučiť.“
„Dobre teda, zatiaľ dobrú noc. A ďakujeme.“
Spala nepokojne. Ráno už o piatej prezerala obsah skríň čo by mohla poslať. A našlo sa. Nie veľa, ale predsa – mobilný telefón, nejaké topánky, niečo do kuchyne. Nebolo toho veľa, ale snáď aj tá troška niekomu pomôže. Ledva čakala na ôsmu hodinu, aby mohla telefonovať kolegovi do Prešova. Nebral to, neskôr nebol v dosahu. No nič, skúša kamarátku v Košiciach. Zvoní, Táňa to určite zoberie. Zobrala, no je v Nemecku na služobke. Smola ... Ale prečo nezavolať Lenke Grišovej? Napadlo jej a už vytáčala číslo. Lenka je na športovom sústredení v Brne, no dala jej číslo na sestru, Alicu. Tej nebolo treba dlho vysvetľovať, aj keď sa nepočuli dvadsať rokov.
Alica akčne poslala dcéru do niekoľkých rodín a o dva dni mala Stela v rukách deväť adries rodín ktoré sa neostýchali pomoc prijať.
Medzitým sa správa o tejto akcií rozniesla po Komárne. Preseda miestnej Matice na dobrú vec ponúkol priestor pred domom Matice a aj Facebookom sa v statusoch Komárňanov objavovala informácia že v nedeľu popoludní pôjde veľké auto a kto chce pomôcť je vítaný. Stelina sestra našla video zo Starej Ľubovne. Z ulice bola jedna veľká hučiaca rieka a to doslova – popred domy si plávala ryba ktorá by ako úlovok potešila nejedného rybára.
Zdena, Stará Ľubovňa
„Mamííí!“ vbehla do kuchyne Zdenka: „Hleda ce Andrej.“
„Aký Andrej?“ zdvihla Zdena hlavu od žehlenia.
„Cetky Grišovej vnuk, muj spolužiak.“ Hlási nástojčivo dievčatko.
„Ta šak ho zavolaj dnukaj, vidziš že neznam co skorej ...“ vyzve Zdena dcéru, no Andrej už stojí na prahu izby.
Tá je síce chudobná, no čistulinká, prispôsobená na spanie pre šesť ľudí. Darmo že sú Rómovia, z dlážky by ste sa tu mohli najesť. „No vitaj Andrejku. Co mi nešeš, jaku novinu?“ pýta sa Zdena chlapca.
„Mama ma posiela. Vraj prídu nejakí ľudia z Komárna s vecami pre tých ktorých zatopilo a mám sa vás opýtať, či budete aj vy niečo potrebovať.“
„A to jak, lem tak nam prinešu dajake veci?“ odloží Zdena práve dožehlenú bielučkú košeľu.
„Áno, že to nejaká jej bývalá spolužiačka s mamou organizujú.“
„Povedz maceri že jak pujdzem nakupic še stavim.“ Nechce veriť Zdena. Malý sa rozlúči a už ho niet.
Potrebuje si veci overiť, veď za ostatných desať dní museli z domu vyhodiť doslova všetko, ona aj manžel si dokonca nové doklady musia vybaviť. A zrazu jej niekto príde povedať že až z Maďarov im ktosi príde pomôcť ... ? Nechce sa jej veriť. Ešte sa opýta dievčat v práci či o tom aj ony niečo počuli. Veci by dobre padli, veď deti chodia buď v teplákoch alebo v domácom čo mali u starých rodičov a ona takmer nestíha prať, aj šľapky čo majú im zatiaľ vystačia teraz v lete, ale čo bude o mesiac, o pol roka? S mužom spolu zarobia sotva šesťsto eur, z toho v živote dom nedajú do poriadku, kde je ešte zariadenie, riady ... Aj na svokre vidno že je z toho unavená, no a svokor len zatne zuby a vezme si nitroglycerín ... Uvažuje žehliac ďalšiu svokrovu košeľu. Hodiny v kuchyni bijú päť. Pomaly sa musí obliecť a ísť do práce. Od Poľska sa akosi mračí ... Bože, snáď nepríde ďalší dážď. Prekrižuje sa, odloží žehličku a pozrie smerom k rieke. Tam, kde stojí ich nedávno zrenovovaný a pred pár ňami vodou zničený dom.
Stela, Komárno
Je krásna júnová nedeľa, poludnie, väčšina rodín si sadá alebo vychutnáva nedeľný obed. Stela s taškou a bielou palicou v ruke mieri cez ľudoprázdne centrum mesta k Matici. Vie, že ide správne, no v polovici cesty cez parčík ju o tom ubezpečí známy mamin zvonivý smiech. Pred Maticou už sa zbierajú veci. Zvíta sa s rodičmi, mama ju informuje čo zatiaľ „prišlo“ a preberá od nej tašku s jej príspevkom. Na schodoch sú veľké škatule do ktorých sa bude triediť všetko, čo ľudia prinesú.
Okolo pol druhej prichádza pán Segeč. To už Stelina mama upustila od úmyslu triediť veci do krabíc. „Ocko, keď pôjdeš k Ľubovi pre auto zastav sa v obchode pre vrecia do ktorých budeme baliť veci z tašiek.“ Konštatuje: „Triediť to nemá význam, mohli by sme tu byť do rána.“
„Emil kam beriete tie veci?“ pýta sa Segeč Stelinho otca.
„Do Starej a Novej Ľubovne, ale je tu toho strašne veľa. Musím zohnať ešte jedno auto.“
„Dobrý deň, ja som Horváthová, na fejsbúku som sa s vašou dcérou dohodla že prinesieme ten plynový sporák.“ Zamieša sa do rozhovoru postaršia pani.
„Áno, vieme o vás, treba preň niekam ísť?“ pýta sa Emil
„Nie, tu ho máme, len treba pomôcť taxikárovi vybrať ho z auta. A máme tu aj nejaké periny, vankúše a stoličky ... Môžeme tu aj to nechať, však“
Segeč, Komárno
Rozhliadol sa po pľaci pred budovou. Do čerta, veď toto sa im do jedného auta nepomestí. Uvažuje a po polhodine vidí, že vecí stále pribúda.
„Emil, máte aj druhé auto?“ pýta sa Stelinho otca.
„Volal som pár známym, ale všetci majú autá niekde v teréne alebo ich na zajtra potrebujú.“ Krúti hlavou Emil.
„Tak to urobíme takto. Ja mám v Jurskom kamaráta z vojny, zavolám mu či u neho môžem prespať a idem hore aj ja.“
„Neblázni, s týmto pikapom sa ti neoplatí ...“
„Idem domov, vezmem veľký nákladiak, tam sa toho zmestí. Ty mi len priprav adresy alebo čísla ľudí ktorých mám kontaktovať.“
><><><><><><><><
Stela, Vyšné Ružbachy
Na tento pobyt sa tešila. Sebaobhajoba zrakovo postihnutých je téma ktorou sa zaoberá rada a tak ponuku robiť lektorku na tréningu pre staroľubovniansku organizáciu ochotne prijala. Včerajšia cesta bola dlhá, no nevadí, sprcha a chvíľa spomienok s dievčatami Grišovými bola príjemným oddychom. Zoznamovací večer len ukázal, že sa oplatilo prísť lebo sa tu zišla zaujímavá partia ľudí.
Vošla do jedálne kde už sedela väčšina účastníkov tréningu. Posadila sa na svoje miesto, výmena klasických ranných zdvorilostí typu „ako sa kto vyspal“, keď tu sa pri stole zastaví Kamil. „Stela, môžete na chvíľku?“
„Samozrejme, nech sa páči.“ Vstala od stola a aj s Kamilom vyšli von, na chodbu pred jedáleň.
„Len som sa vás chcel opýtať, váš otec sa náhodou nevolá Emil?“
„Ale áno, prečo?“
„Viete, nejaký pán Emil z Komárna s takým priezviskom ako je to vaše bol v polovici júna v Starej Ľubovni s humanitnou pomocou pre ľudí postihnutých záplavami.“
„No hej, bol to môj otec.“ Odtušila Stela.
„Chcem sa mu cez vás veľmi pekne poďakovať ... viete, sestra má štyri deti a on, teda vy, ...“ ďalej nevládal hovoriť. Slzy v očiach mala aj Stela.
„Nič nehovorte ...“ vyšlo z nej po chvíli.
„Povedzte doma, že ďakujem za Zdeninu rodinu.“
Vrátili sa do jedálne. Stela si z kabelky vybrala vreckovku, vyčistila si nos a pustila sa do rannej kávy. „Čo ti povedal, veď vyzeráš ako keby ťa prefackal.“ Pýta sa Lenka, keď pri stole osameli.
„Prefackal je slabé slovo ... Ale tak príjemne že to sa ešte hádam nikomu nepodarilo.“
